Pán času
Kde bolo, tam bolo, no bolo to veľmi dávno, žil v rámci možností spokojne, na krivom vŕšku, jeden ufrflaný hodinár. Ujovi, o ktorom je dnešný príbeh, tomu s bradou až po zem, ktorú si neustále prišľapoval a potkýnal sa o ňu, sa neustále niečo nepáčilo. Prečo by mal padať sneh v zime? Prečo by mal pes štekať? Prečo by malo byť najskôr ráno, až potom večer? Všetok svoj voľný čas trávil hľadaním odpovedí na otázky, ktoré nemajú logickú odpoveď, jednoducho sú a naďalej budú.
Jeho život by sa dal opísať vo vreckovom diári a ešte by ostalo plno voľných stránok, aby ste si naplánovali, čo si dáte na večeru, alebo kedy pôjdete nakupovať vianočné darčeky. Alebo je tam pokojne dostatok miesta na celý telefónny zoznam dediny a okolia, kde ujo bradatý býval. Ak by ste čakali, že hodinár mal hodiny na každom rohu svojho domu, a tiež dáke cylinderky v náprsnom vrecku svojho saka, ako to u bradatého hodinára býva, mýlili by ste sa. Budíkom mu bol vrabec v klietke na nočnom stolíku.
Každé ráno sa zobudil na vrabcovo čvirikanie. Naštartoval svoje auto, ktorému chýbala strecha aj zadné koleso. Ak však malo volant a tri kolesá, stále mohlo veselo brázdiť ulice. Všetci okamžite vedeli, že tadiaľ ujo bradatý prešiel. Neskutočný rachot ich zakaždým vyhnal von z príbytkov a čerstvo vyfučaný plyn z výfuku ich tam opäť vrátil. Dnes bol však špeciálny deň. Hoci bolo obyčajné augustové ráno, pán bradatý vytiahol svoju káričku, ktorá si pamätá ešte dobu dinosaurov, pripevnil ju na polorozpadnuté auto, čo zostávalo pokope len silou vôle, a tiež vďaka sekundovému lepidlu, a hurá spustiť sa dolu z kopca ako na šmykľavke. Kto by to bol čakal, stavím sa, že ujo bradatý asi nie, ale brzda, čo doteraz držala na šnúrke od topánky, sa jednoducho odtrhla a auto s posádkou vletelo do najbližšieho stromu. Optimistický ujo hodinár v tom videl znamenie. Kdežeby vrazil do jedle, to ona ho objala. Rozhodol sa teda, že jej lásku opätuje a milú jedličku bude objímať každý deň. Teda, že si ju postaví do spálne vedľa klietky s vrabcom. Jedna noha tam, druhá sem, a o chvíľku bol späť aj s pílkou.
Ujo hodinár sa vyhýbal všetkým zákonom o časovom harmonograme. V noci sa išiel opaľovať pred dom s čistým svedomím, že nemusí míňať peniaze na drahé prípravky na ochranu pred slnečným žiarením a predsa sa nespáli. V zime spával pri otvorenom okne, aby sa cítil ako medveď v čase hibernácie. Hviezdy počítal výlučne cez deň, lebo v noci predsa spia a nie sú vidieť.
O svoju jedličku sa staral vzorne. Luxus si užívala v bublinkovom kúpeli, všetko ihličie jej prečesal hrebeňom, neposlušné zastrihol. Keď bola v plnej kráse, postavil ju na vhodné miesto a ozdobil ju ako vianočný stromček. V naleštených vianočných guliach sa odrážali slnečné lúče. Drobné čokoládové figúrky sa hompáľali na ihličnatých vetvičkách. A úplne hore, kde ujo bradatý dočiahol, len keď sa postavil na špičky, ako to robia baletky, týčila sa obrovská čokoládová hviezda. Niečo tomu predsa len chýbalo. Hodinár dumal, chvíľu posediačky, chvíľu poležiačky, až keď sa postavil a vrazil do lustra, zistil, že jeho vianočný stromček nemá svetielka. Rozlúčil sa so svojou jedličkou a vyšiel von. Párkrát obišiel dom, kým si uvedomil, že jeho milované autíčko odpočíva rozobraté v lese. Rozhodol sa teda, že si zmontuje bicykel. Kým zmontoval pojazdný bicykel, rozrobil ďalšie štyri motorky, kolobežku, korčule… Šliapal do pedálov ako o závod, aby stihol včas doraziť do dediny. Vlastnoručne zhotovený dopravný prostriedok opatrne oprel o plot a otvoril dvere obchodu. Vlastne, iba plánoval otvoriť dvere obchodu. Zhotovovanie bicykla mu zabralo toľko času, že všetky obchody v dedine sa už prepli na úsporný režim, čiže na čas spánku. Namosúrený bicykloval domov. Keď chcel prejsť cez dvere, zistil, že nemôže odlepiť nohu od rohožky. S námahou otvoril dvere a čo nevidí. Okolo jedličky je lepkavá hnedá tekutina, ktorá steká až zo samého vrchu, z čokoládovej hviezdy. Opäť rozmýšľal vo všetkých polohách, zapojil aj tie mozgové bunky, čo sa ešte nestihli narodiť a na nič neprišiel. Keď už toho mal vážne dosť, prudko sa postavil z postele a znova narazil do lustra. Akoby sa mu rozžiarilo pred očami. No jasné, veď vonku je horúco, slnko svieti, čokoláda sa topí. To ho definitívne rozhodilo. „Prečo by som nemohol mať Vianoce v auguste? Prečo ma neobslúžia v obchode, keď si zmyslím, že dačo potrebujem? Už mám toho dosť! Som predsa hodinár, tak mám moc nad časom.“ Zobral všetky hodiny, čo doma našiel, aj keď ich veľa nebolo, prestavil čas, ako mu vyhovovalo, kalendár pretočil na december, upratal roztopenú čokoládu a ľahol si do postele s vedomím, že keď sa zajtra prebudí, budú ho pod stromčekom čakať darčeky a vonku bude padať sneh.
Ale nebolo to tak. Ráno sa síce zobudil, no zobudilo ho šteklenie slnečných lúčov na doružova vyspatej tvári. Ak vám mám pravdu povedať, bol to šok. Nahnevaným je slabé slovo, takým krokom vyšiel von, aby zistil, kde sa stala chyba. Deti sa vonku hrali s loptou, odhalené opálené rúčky im pohládzalo slniečko. „Kde sú moje Vianoce? Sneh, koledníci, darčeky? Kde sa stala chyba? Veď včera som preinštaloval čas! Malo by vám byť zima v tých tielkach, mali by ste stavať snehuliakov, mali by sme spievať koledy…“.
Jedno z detí podišlo k bradatému ujovi a so slovami: „Ujo, nemáte náhodou teplotu?“ sa načiahlo k zvraštenému čelu hodinára. Zobrali ho dnu, uvarili mu čaj a vysvetlili, že všetko má svoj čas. Čas hýbe svetom, ovláda naše činy, predpovedá, čo sa stane. Nik nie je silnejší, ako čas. Ten, kto súperí s časom, vedie bitku so sebou samým a nikdy nemôže vyhrať. Nemáme predsa čas strácať čas, tak prečo to robíme?
Odvtedy ujo bradatý nemáva Vianoce v auguste a aj tú bradu, čo mu rástla celý život, si nechal ostrihať. Veď má ešte dosť času, aby narástla.