Prelomme škrupiny
Sabína:
Idem zo školy domov, ako vždy sama. Míňam dievčatá, ktoré vyzerajú ako chodiace bárbiny, hystericky sa smejúce na tom, čo povedal akýsi chlapec. Obchádzam chalanov, ktorí na mňa posmešne pozerajú a niečo si potichu šepkajú. Prechádzam popri výkladoch, v ktorých zbadám svoju zachmúrenú tvár. Tiahne sa cez ňu jazva, pozostatok havárie. Tú tvár, tú osobu, ktorou som sa stala, nenávidím.
Kráčam po chodníku pri parku. Hlavou mi víria spomienky na to, ako sme sa tam voľakedy s deťmi hrávali. Predtým, ako sa mi začali vyhýbať. Ešte keď bolo všetko v poriadku. Nežne ma pozorujúca mama a všetci spokojní. Keď som sa ešte usmievala. Od tej nehody sa už nikto nevedel preniesť cez moju tvár, moje zážitky. Ani ja.
Adrián:
Sedíme s chalanmi na lavičke. Smejeme sa na otrepaných vtipoch, obdivujeme bárbinky z našej triedy. Keď zrazu popri nás prechádza Sabina. Kamaráti si hneď začnú šepkať. Ale nie o jazve, ktorá jej stredom pretína tvár, ale o jej vlasoch, očiach a neexistujúcom úsmeve. S nikým sa nerozpráva, utiahnutá, večne zamračená, chodiaca troska.
Pamätám si, aká bola, keď ešte bola malá, veď sme sa hrávali na pieskovisu v parku. Potom sa to stalo. Zrážka dvoch áut na diaľnici vo všetkých správach! Majáky, záchranári. Na tvári sa miešala krv so slzami a nakoniec pohreb jej mamy. Sabina sa pred všetkými uzavrela. A ľudia sa uzavreli pred ňou.
Myslím si, že ešte je nádej. Chcem sa s ňou porozprávať, prelomiť tú škrupinu. Ale ako? V hlave mi skrsne nápad.
Sabína:
Keď prídem domov, začujem, ako mi v batohu zavibruje telefón. Určite mi píše otec, že zase príde neskoro. Odignorujem mobil a idem sa učiť.
Oveľa neskôr predsa len chytám mobil do ruky a zbadám správu z neznámeho čísla. Usmej sa, píše sa v nej. Kto mi ju poslal? A správu vymažem. Prečo sa zaoberať takými hlúposťami, nikomu na mne nezáleží. Ale aj tak sa niekde hlboko vo mne rozžiarila malá iskrička nádeje. Možno…
Adrián:
Na správu neodpovedala, nič to. Je čas na útok. Porozprávam sa s ňou. Po ceste zo školy.
Prídem k nej a odhodlane poviem: ,,Usmej sa.“ Najprv sa na mňa neveriacky pozerá, už, už si myslím že odíde, keď sa zrazu usmeje. A je to krásne. Tvár jej zažiari.
Sabína:
Kráčam ako vždy domov. Pozerám sa na ostatných ľudí, keď zrazu zbadám, že akýsi chalan kráča ku mne. Hmlisto si ho pamätám … je to Adrian. Kamarát zo škôlky.
Keď vysloví tie zázračné slová, ani si možno neuvedomuje, ako mi tým zmení život. Tieto slová sa stali základom pre naše priateľstvo. Tesne sa k sebe pripútavame a postupne sa k nám pridávajú ďalší mladí ľudia. Ďalší členovia našej malej partie. Šárka, ktorú vyhodili na ulicu, Marek, ktorého doma rodičia bijú a Kristína, ktorej chýba noha a pohybuje sa iba na vozíčku.
Všetci sme si niečo prežili a možno aj viac, ako sme mali. Osud sa s nami neľútostne pohral. Teraz, keď je nás viac, sa s tým ľahšie vyrovnávame. Zistili sme, že môžu byť aj horšie osudy ako tie naše a postupne sa všetci liečime z najkrutejšej bolesti. Máme nádej a to len vďaka jednoduchej veci. Vďaka priateľstvu a ľudskému porozumeniu. Uvedomili sme si, že sme sa sami neprávom odsúdili. Boli sme si tí najtvrdší sudcovia.
A teraz začíname žiť.