Rozpáraný
Nadýchol som sa
pod váhou vlastných chýb,
nalomených mračien,
s dierou v nich.
V sklenených dúhovkách
zmáčaný vinou.
Nehodný odpustenia,
lež stal som sa chybou.
Zlomený napoly.
Stratený v oblohách hviezd.
Ranený pod holým trupom
krívam v krvi jednou z tých horších ciest.
Zakašlal som,
zisťujúc, že i slepému
mi v oku blčia spomienky.
Druhé, zapáchajúc, odhodil som do rieky.
Utopené v čiernej diere,
čo nazval som život.
Veď i s jedným vidím všetko
tak zahmlene, sivo.
Zlomený napoly.
Čo sotva vykĺbenú ruku zovriem v päsť.
Ranený pod holým trupom,
doplazím sa skloniť hlavu do neznámych hniezd.
Zaplačem, radosť,
ak donútim ťa smiať sa.
Stáť budem čo najďalej od teba,
takže už nemusíš viac báť sa.
Sľúb mi len to,
že mne neodpustíš veru.
Nahý, s obnaženou dúhovkou, budem stáť
na pevnej zemi, kým z kože ma zderú.
Zlomený napoly.
Len náramok z hanby si pliesť.
Ranený pod holým trupom,
túžiš tú hanbu pyšne niesť.
Bosý zatancujem ti v črepinách,
nôžky omočím si v studni.
Nevidíme sa cez úlomky v očiach,
len ťa prosím, nezabudni.
Neodpusť mi ani pľúca,
čo zaplačú len keď som kľudný.
Neodpusť mi ani fakt, že žijem,
len ťa prosím, nezabudni.