Ružové oblaky
Do vyschnutej fontány po jednom padajú oranžové listy. Jeden z nich sa usadí vedľa mňa na dažďom očistenú lavičku. Padá pomaly. Akoby mal na to celý deň. Po úzkom, no dlhom námestí práve jazdí električka číslo trinásť. Patrí medzi tých päť šťastných, ktoré dostali od mesta nový dizajn. Okrem príjemných poťahov na sedačkách boli k pútačom využívania hromadnej dopravy pridané aj maľby oživujúce ich vnútro. Spomeniem si na typickú otázku učiteľa psychológie, ktorou sa nám snaží ukázať využitie rôznych psychologických vied. Je treba psychológa na navrhnutie električky? Po vedľajšej trati prejde nevynovená osmička. Pohľadom preletím po mizernom počte cestujúcich. Áno, asi aj tu zohrala rolu psychológia.
„Máš rád ružové oblaky?“
Z myšlienok ma vytrhne dievča s ryšavými vlasmi a čiernym klobúkom približne v mojom veku. Do líc jej začína prenikať červeň. Sebavedomý tón v hlase prekryjú pochybovačné oči. Na moment sa mi zazdá, že dievča sledujúce moju osobu prinajmenšom ako naposledy spolužiaci, keď som recitoval Mor ho!, by mohlo byť rovnako iné ako ja.
„Áno, myslím, že ich mám rád,“ odpoviem polohlasno. Usmeje sa. Sadne si na lavičku, na ktorej sedím aj ja.
„Myslela som si to. Vyzeráš tak.“
„Čože? Vyzerám ako?“
„Vyzeráš ako jediný neznámy človek, s ktorým sa budem môcť rozprávať o ružových oblakoch.“
Zasmejem sa. Klobúk z hlavy položí vedľa seba. Jeden z jej prameňov sa pritom presunie do stredu jej tváre a ja márne potláčam nutkanie zastrčiť jej ho za ucho.
„Vieš, nezvyknem odpovedať náhodným ľuďom uprostred námestia plného rozbitých fliaš od dvojeurového Veselého šuhaja, ktorí sa ma pýtajú, či mám rád ružové oblaky.“
Tento raz sa zasmeje aj ona. Nad hlavami nám namiesto ružových oblakov ostanú už iba šedé. Posledná slnečná hodina dvadsiateho októbra končí. Celú svoju pozornosť upriami na oblohu. Premýšľam, či aj mne venovala rovnaký pohľad.
„Môžem sa ťa niečo opýtať?“
Ani neviem, či to vyslovujem preto, aby som sa ešte dočkal jej hravého úsmevu, alebo chcem naozaj len pomôcť s literárnou súťažou.
„Ale iste.“
„Čo hýbe svetom?“
„Umenie,“ odpovie bez najmenšieho zaváhania. Jej tvár však vyzerá rovnako nečitateľne ako doteraz.
„Umenie?“
„Vieš, pravdou je, že nech by si hľadal akokoľvek pozorne, nenašiel by si človeka, ktorý netrpí. No len umelci vedia premeniť bolesť na krásu.“
„Takže jediné, čo dokáže zmeniť svet sú bestsellery, galérie, divadlá a koncerty?“
„Nie, nie je potrebné, aby boli tí umelci slávni. Hlavne, že tvoria. Stačia krátke básne pre kamaráta v depke, čarbanice za okrajom zošita geografie alebo falošné tóny v sprchovacom kúte. Čo len chceš. Svetom hýbe umenie.“
Konečne sa usmeje.
Usmejem sa naspäť a dúfam, že v tom mojom úsmeve vidí všetky slová, ktoré som nevyslovil.
Je iná. Vyzerá ako niekto, o kom každý vie, že je výnimočná, no napriek tomu nemá nikto odvahu povedať jej to. Snaží sa byť perfektná, no nemusí; pretože už je. Spôsobom, akým sa pozerá na oblohu. Spôsobom, akým sa smeje bez jedinej výčitky. Je záhadná, nepredvídateľná, zvláštna a krásna zároveň. A áno. Je umením.