Skrytý talent
Trissa Kelová. Áno, to som ja. Ešte aj moje meno znie čudne. Ako keby nestačilo, že v ničom nevynikám. Vážne, talentovaná nie som. Gény mojich rodičov sa asi zbláznili. Pomiešali sa naozaj zvláštne. Moji rodičia sú umelci. Mama klaviristka a otec maliar. Ja hudbu neznášam, nemôžem ju ani počuť. A moje kresby? Tie vyzerajú akoby ich maľoval škriatok. Nie obyčajný škriatok, ale taký najdrevenejší a najnemotornejší.
„Trissa, ahoj!“ Ten prenikavý hlas piskľavého tornáda sa prepočuť nedá. Vryje sa hlboko pod kožu a následky sú dlhodobé. Vlastne sa z toho nikdy celkom nespamätáte. Bojím sa, že raz ohluchnem…
„Ale, dobrý deň, pani učiteľka!“ Človek musí byť maximálne milý, aby jej vyhovel. Je to postrach školy. Hrozba. Diabol. Cítim sa tu ako na vojenskom výcviku.
„Trissa, ponúkam ti úžasnú príležitosť. Budeš šťastná, ver mi. Ponúkam ti miesto v našom ochotníckom divadle. Budeš hrať mrkvu!“
Prosím?! To akože vážne?! To fakt mohlo napadnúť iba jej. Hovorila som, že jej šibe.
„Mrkvu? Prečo práve mrkvu?“ vypúlila som na ňu oči, div, že mi nevyliezli z jamiek.
„Zase si neúctivá. Stále sa to opakuje. Nemyslíš si, že si na tejto škole už pridlho, aby si si dovolila reagovať bez oslovenia? Za trest z toho vycúvať nemôžeš. A buď rada, že som ťa neposlala rovno k riaditeľovi!“
Dni ubiehali ako voda. A ja som toho mala až po krk. Každodenné vstávanie do školy, behanie na telesnej a vyšťavenie sa v divadelnom krúžku. Išlo ma poraziť. Čo ak dostanem infarkt? Alebo žlčníkový záchvat? Je pravda, že som jedla priveľa tukov. Moja mama vraví, že by z to roztrhlo aj koňa. Ale keď otec ma v tom tak povzbudzuje… Vraj žalúdok si pomastiť treba. No, keby som ten záchvat dostala, bolo by to geniálne! Vyhla by som sa predstaveniu!
„Dámy a páni, predstavujeme vám Ochotnícke divadlo Kežmarok! Zahrajú vám divadlo o melónoch a mrkve. Ehm, čudný názov. No, nechajme sa prekvapiť! Sám som veľmi zvedavý!“
Vážne? Vážne?! Malo sa to radšej volať Blbosť učiteľky Gulášovej. Dokonale by sa to k tomu hodilo. Pomalým krokom a s hrbom na chrbte som kráčala na javisko.
Neprešlo ani päť minút a dostala som veľkú chuť na slaninu. Asi mi už odchádzali tuky. Neviem, či sa vo mne prebudili zmysly psa, ale po brade mi začala stekať hnusná hustá slina. Všetci sa na mňa pozerali ako na zjavenie. Rýchlo som ju topánkou zlikvidovala, nech nie sú dôkazy.
„Halóó! Halóó! Áno, už je hra. Je to nudné. Ja neviem. Čau! Čo?? Čo chcem na večeru? Slaninu!“ kričal môj otec do telefónu.
Chute mám zrejme po ňom. No, mozog asi nie. Odkiaľ vyšiel? Z pralesa? Prečo mi robí takú hanbu? Teraz sa naňho pozerá celé publikum.
„Ďakujeme! Ďakujeme za úžasné vystúpenie! Bolo to krásne! Priam famózne! A teraz, milí diváci, nasleduje break. Po breaku si povieme výsledky súťaže.“
Neviem, či som jediná, ktorá si to všimla. No slovenčina sa začína meniť na skomoleninu angličtiny. Je toto normálne? Nevie povedať prestávka?
„Prvé miesto vyhráva predstavenie O melónoch a mrkve! Gratulujeme! Rozhodne to bolo najvtipnejšie vystúpenie. Sám som išiel prasknúť od smiechu!“
Zrazu niečo zasyčalo. Teda, pokiaľ to bol sykot. Znelo to ako hyena skrížená s bobrom obecným. Aha, to bola porotkyňa.
„Teraz mi oznámili, že mám tú česť odovzdať ešte jednu významnú cenu. Toto ocenenie vám predurčí kariéru herca! Udeľujeme ho Trisse Kelovej!“
Prekvapene a kostrbato som vyliezala na pódium. Nevšimla som si však schod, zakopla som a spadla. Mám pocit, že je to tu podplatené, nikto sa nesmeje.
Tak predsa som objavila svoj talent. Musím povedať, že sa predo mnou skrýval naozaj dlho. Všetci boli zo mňa namäkko. Musím sa pochváliť, onedlho si zahrám v novom slovenskom filme. Nebude to síce veľká rola, no veľmi sa teším. Prišla som na to, že každý človek je niečím výnimočný. Aj ja. Môj talent bol zakorenený hlboko v srdci. Každý má nadanie. Stačí ho len objaviť. Nikdy sa nevzdávať a veriť v samého seba. Sme výnimoční, úžasní a talentovaní. Vždy verte svojmu nadaniu a zdravému rozumu, aj keď sa občas cítite ako „šálená Ivanka“. Veď troška zdravého sebavedomia ešte nikomu neublížilo.