Vnútorný kompas
Ja viem, že klamať sa nemá,
ja viem, že dobrých ľudí nie je veľa,
ja viem, že život nie je poctivý,
ja viem, že ľudia nie sú bezchybní.
Ja viem, že som len ďalšia v rade,
ja viem, že žijeme ako ovce v stáde.
Veľa vecí viem, no jedno zatiaľ nechápem…
Prečo zakaždým keď sa postavím, znova klesnem.
Moje slzy sa v daždi rozpustia,
môj krik – ten hrom prehluší.
Moje smutné myšlienky sa vrátia
a moja osobnosť samu seba dusí.
Život bez pochopenia ma ničí
a ja sa chcem niekde ukryť,
no moje srdce neustále kričí,
že nevládze ďalej za mňa sa biť.
Dôležitá je viera, no v čo mám veriť?
Všetko, v čo veríš, sa raz môže na zlé zmeniť.
Hlboký nádych, utekám po lesnej ceste,
láska a pekné myšlienky, kde ste?
Tam ďaleko v lone prírody,
mám rozkvitnuté srdce plné slobody.
Tam sa mestské putá a stres stratia
a pekné myšlienky sa mi prinavrátia.
Pod holým nebom pokľaknem na kolená,
v lesnom tichu sa nikdy necítim stratená.
Tu je moja pravá tvár, tu chcem žiť,
nechcem viac na niečo sa hrať a masky meniť.