Žlto-biele
Poznáte sedmokrásky? Tie malé bielo-žlté kvety, ktoré začínajú kvitnúť skoro na jar a odkvitať až neskoro v novembri. Nemajú skoro žiadnu vôňu, ich farba je obyčajná a sú také drobné a rozšírené, že si ich ľudia nevšímajú.
Som sedmokráska. Som obyčajná, bielo-žltá a zabudnutá.
Moja mama však miluje sedmokrásky. Miluje ich obyčajnosť, farbu i vôňu. Hovorí, že som jej najobľúbenejšia sedmokráska.
Sedmokráska hýbe svetom mojej mamy. Čo hýbe ale mojím?
Myslím, že ona.
Pretože mi ukázala, že slnko vychádza na východe, no môj deň nemusí končiť jeho západom. Môj deň trvá sedemnásť hodín, lebo sa rozhodla vziať si ostatých sedem.
Pretože mi ukázala, že dvere majú dve strany a iba ja sa môžem rozhodnúť, či pohnem kľučkou. Niektoré sú vyrobené zo železa, iné z papiera, no vždy ich otvorím.
Pretože ma naučila rozoznať modrú od červenej farby. Vravela: „Zatiaľ, čo červenú stratíš v hneve, modrá sa rozprestrie priamo nad tvojou hlavou.“
Pretože vo mne našla kúsok vosku, no nerozhodla sa ho roztopiť. Nikdy mi nechcela ublížiť, nikdy nenechala môj vosk roztopiť sa.
Pretože mi ukázala, že kópie kľúčov sa musia schovať. Pretože pri mne stála, keď ostatní začali hľadať kópie a nie originál.
Pretože jej pohár nikdy nepretiekol, zatiaľ čo mne nestačili ani dva. A zatiaľ čo moje poháre pretekali, ona ticho sedela a utierala celú spúšť.
Pretože mi povedala, že poličky v skrini treba rátať, lebo nie vždy sa do nich zmestí moja láska.
Pretože ma nenechala sedieť v svetle lampy, ale zažala hviezdy v jej očiach. Pod jej očami môžem kvitnúť, pod jej očami sa cítim v bezpečí.
Pretože mi ukázala, že nie každé slovo má päť gramov, všetky si treba vážiť. Nie všetky slová môžem písať červenou ceruzkou, nie všetky sa môžu písať modrou.
Pretože ma naučila, že sveta sa neskladá iba z núl a jednotiek. Niekde sa vyskytne aj dvojka. V mojich sedemnástich hodinách je veľa dvojok.
Pretože ma nenútila hrať na klavíri, keď videla, že moje ruky nie sú dosť silné na stlačenie bielych klávesov. Mýlili sa mi ich farby.
Pretože s ňou môžem rátať zrná piesku a chytať vlny mora do fľaše a nikdy ma to neunaví.
Pretože vzala svoje srdce, prelomila ho na dve polovice… a obe mi darovala.
Pretože držala môj porcelánový svet pevne v rukách. Ukryla si ho pod rebrá, tam, kde bolo predtým jej srdce.
Ukázala mi, že byť doma neznamená priestor, pretože ona hýbe mojím domovom.
Pretože moja mama sa hýbe spolu s mojím svetom.