Anička

Slnko zapadalo nad mŕtvou krajinou. Vláda robotov sa prestalo pokúšať o ochranu životného prostredia v roku 2250. Vyhodnotili totiž, že je to zbytočné. Od roku 2200 začal prevládať názor, že to, čo sa nestihne zlepšiť počas vášho živote je zbytočné riešiť. A tak neriešili.
A preto si teraz Anna musela dávať sakra pozor na to, aby nestúpila do niektorej z kyslých mlák. V plnom trysku ich preskakovala a tvárila sa nanajvýš namosúrene. Nadávala na predchádzajúce generácie.
,,Genezis? Prečo práve ja?“ opýtala sa, aby tak uvoľnila rastúci hnev.
,,Prepočítavam. Nevypínajte program. Načítam odpoveď. Spracovávam informácie. Vyhodnocujem…ne-ro-zu-miem váš-mu za-da-ni-u. Skús-te zo-pa-ko-vať za-da-nie.“ Odpovedalo jej jej zariadenie umiestnené vzadu na temene každého človeka narodeného po roku 2200.
Anna bežiac cez Orlovský most nevládala s dychom. Preto len, s vynaložením veľkej námahy precedila pomedzi zuby: ,,Genezis. Ty si ten najsprostejší stroj aký pozná…“
,,Nedostatočná kvalita zaznamenanej reči. Skús-te artikulovať.“
,,Ty sa pokús nebyť krava.“ Taška jej nadskakovala pri behu. Takto behávala každý pracovný deň. Rýchlovlak jej prišiel vždy minútu po tom, ako jej odišiel rýchlobus. Anna podala podnet na Kontorolórium preto, aby sa pokúsili upraviť algoritmus strojov pracujúcich na cestovných poriadkov tak, aby vlaky a autobusy na seba nadväzovali. Túto prosbu napísala pred pol rokom. Asi stroje, ktoré teraz vládli ľudu a spravovali ho ako svojich milých poddaných, pokladali jej žiadosť za neoprávnenú.
Podarilo sa jej dobehnúť na zástavku. Rýchlo naskočila do autobusu. Tam sa vykotila na najbližšie sedačky a chrapľavo dychčala. Nikto si ju nevšímal. Nebolo prečo.
,,An-na Kme-ťo-vá. Ma-li by ste nav-ští-viť pri naj-bliž-šej prí-le-ži-tos-ti vášho správcu. Pľúca pre-u-ka-zu-jú isté znáááá-mky poškodenia.“
Anna prekvapene zvraštila čelo. ,,Genezis…veď som bola u správcu minulý týždeň.“
,,Na-čí-ta-vam…máte prav-du. A-le, va-še pľúúúú-ca pre-u-ka-zujú isté známky poš-ko-de-nia. Ne-ma-li by ste toľ-ko ča-su trá-viť von-ku na ne-pre-fil-tro-va-nom ex-te-ri-éééé-ro-vom vzduchu.“ Zopakoval jej hlas zariadenia. Bol napojený na centrálnu nervovú sústavu, čo znamenalo, že bol informovaný o všetkom čo sa dialo v tele.
Anna si vzdychla. ,,Prečo už nedávajú povlak na všetko? Veď pľúca mi vymieňajú každý mesiac.“ Ľudstvo problém kyslých dažďov, ktoré už boli natoľko kyslé, že prežierali aj oceľ, riešilo pravidelnými ochrannými postrekmi. Všetkého. Raz za pol roka dostali obyvatelia Zeme zákaz opúšťať budovy. Počas zákazu lietadlá rozstrekujú na zem látku neznámeho pôvodu. Tá pokryla všetko a vytvorila na veciach povlak, ktorý zabraňoval ich rozkladu.
,,Načítavam odpoveď…počkajte prosím. Ak chcete…“ Stroj nestihol dopovedať Anna ho nahnevane vypla myšlienkou. Neodporúčalo sa vypínať ho, ale Anna svoj kondíciomer to robila v poslednom čase často. Neznášala ten dosekaný ženský hlas. Ale tak, v poslednom čase ju štvalo úplne všetko. Mala by si na to zobrať nejaké tabletky.
Konečne jej zastávka. Chcela ísť spať. Spánok bol to jediné čo si vlastne užívala. Mohla si nastaviť čo bude snívať. To sa jej páčilo. V spánku sa tak mohla vyskytnúť hocikde, byť hocikým, robiť hocičo.
Vystúpila a kráčala po ceste domov. Po oboch stranách cesty boli priemyselné dvory. Keď bola menšia, dosť ju to deprimovalo. Po pravici totiž pred 10 rokmi bolo holé pole. Sem-tam ste v ňom našli nejakú odolnejšiu plevel, celú zožltnutú, no stále bojujúcu o život. To však nebolo dôležité. Dôležité bolo to, že Anna na to pole chodila so svojím psom, hrávať sa. Pes sa volal Fifík.
Na svete už neboli psy. Vlastne už nijaké iné zvieratá…okrem ľudí. Vláda ich zakázala. Kvôli zlým podmienkam, v ktorých sa Zem nachádzala sa na nej nedalo takmer vôbec pestovať. A tak produkcia potravín len tak-tak pokrývala potreby svojich obyvateľov. Z toho dôvodu bolo nariadené vymiesť zo sveta všetko, čo by bolo len míňaním výživového prášku.
Anne sa Fifíka darilo chvíľu skrývať. Kŕmila ho zo svojich dávok divného bieleho prášku bez chuti, ktorý teraz tvoril jediný zdroj živín na svete. Ale tak, raz jej mama Fifíka našla a urobila s ním poriadok. Problém psa zobrala veľmi prakticky. Z Fifíka bola večera. Anna bola zhnusená sama zo seba, keď si uvedomila, že smrť Fifíka a neočakávaný mäsitý pokrm by medzi sebou mohli mať súvis. Pri tomto zistení ju aj naplo, guču polo stráveného Fifíka však prehltla naspäť. To, že by ho vygrcala, by tomu mŕtvemu neborákovi nijako nepomohlo. A pre podvyživené telo platí: mäso ako mäso.
,,Veď je to jedno.“ povedala si. Hnevalo ju, ako jej cestou domov napadali takéto nostalgické myšlienky. Zabočila k jednej sivej ulici. Otvorila dvere svojho domu a zakričala: ,,Mami, tati, som doma! Ideeem spať. Tak ma dnes už neuvidíte.“
Nato sa prudko otvorili dvere od obývačky a v nich sa objavila jej matka. Bola to žena vysokej postavy a s ksichtom už toľko krát napínaným, že Anna bola vždy pripravená uvidieť, ako sa koža tváre trhá, lícne kosti vyliezajú a odhaľujú sa červené svaly. Bolo to znepokojivé.
Helena, tak sa jej matka volala zostal stáť v dverách a bez slova pozeral na Annu. Anna natiahla krk dopredu. ,,No? Čo sa deje?“ opýtala sa, keďže Helena sa k ničomu nemala.
Helenine pery sa otvorili o maličkú škáročku. A potom zasa zatvorili. Ale nakoniec sa na nejaké slová zmohla: ,,Anna…poď na chvíľu do kuchyne. Potrebujeme s tebou niečo prebrať.“ Anna nechápala. Naklonila hlavu na bok.
,,Proste poď, dobre?“
Anna pokrčila plecami a vstúpila do kuchyne. Ich kuchyňa spočívala len z miestnosti kde bol stôl a nejaké poličky. Poličky skôr na okrasu, aby to tam nemali prázdne. Nepotrebovali v kuchyni toľko úložného priestoru. Jediné jedlo čo bolo dostupné, bol už spomínaný biely prášok bez chuti, ktorý obsahoval viac-menej toľko výživových látok, koľko človek potreboval. Do tejto zmesi bola pridávaná aj vata, aby mali ľudia pocit sýtosti.
Anna si sadla za stôl, oproti si sadla Helena a vedľa nej sedel Jozef, Annin otec. Anna sa oprela lakťami o stôl, preplietla si prsty a pozrela na svojho konštruktéra číslo 1 a 2. Nazývať vášho konštruktér archaizmom matka a otec bolo zastaralé. Anna to však často robila, aj keď za to bola karhaná. Oni obaja mlčali. Helena sa pozerala uprene na Jozefa.
Jozef vyzeral dosť mimo. Bez žmurknutia sedel a uprene čumel na nejaký neexistujúci bod pred ním. Helena do neho štuchla. ,,Jožo, kurňa, vypni ten zápas. Anna už prišla.“
Jozef stále nereagoval. Helena mu teda luskla pred očami. Tento zvuk mu vypol vysielanie do jeho šošoviek a Jozef sa teda konečne ocitol medzi prítomnými. Prekvapene zažmurkal. Nebol zvyknutý, že mu niekto vypína zápasy. Potom sa nahnevane obrátil na svoju družku. Tá na tento pohľad reagovala pohybmi hlavy smerom k Anne. Jozef teda preniesol pohľad z partnerky na Annu. Chvíľu na ňu pozeral s prižmúrenými očami. Akoby Annu hľadal v databáze svojich kontaktov. A potom mu zrazu trklo. ,,Aha…no hej.“ Povedal a pozrel znova na Helenu.
,,Tak. Neviem kde začať. Vieš Anička…keď sa dvaja ľudia majú radi…“
,,Bože, mama veď viem! Už nie som malé decko! Keď sa dvaja dospelý ľudia majú radi, idú do konštrukčného centra a tam si poskladajú svoje dieťa, jasné, chápem. Keď ste sa s Jožom mali radi, aj mňa ste tam poskladali.“
Helenin výraz na deformovanej tvári sa nemenil. Zostával rovnako ľadový. ,,My sme sa s Jožom nikdy nemali radi. Jedine moja ženská konštruktérka mala dosť…zastarané názory. Stále chcela vnúčatko…a celkovo také capiny. Neviem odkiaľ to mala. Ona bola proste taká divná. No nič…jednoducho som chcela, aby mi s tými nezmyslami prestala píliť uši ok? Nemysli si, že som niekedy cítila niečo k niekomu. Tá stará baba ma proste len iritovala. Ale…to už idem od témy.“
Všetky deti sa už vytvárali v špecializovaných zariadeniach nazývanými aj konštrukčné centrá. Páry si tam jednoducho prišli, povyberali si z katalógu tie správne časti pre ich ideálne dieťatko, také, aké im vyhovuje. Pri vyberaní samozrejme záležalo aj na tom, koľko sú páry do dieťaťa ochotné investovať. To nemáte jedno navoliť si pre vaše dieťa mozog s pätnástimi miliardami neurónov, alebo tridsiatimi miliardami neurónov. Proste…od dieťaťa s pätnástimi miliardami neurónov nečakajte nič špeciálne, na to treba myslieť.
Anna mlčala. Bola zvyknutá na Helenu. Podobné slová mala počula už viac krát.
,,No….tak idem k téme.“ Znova začala po krátkej odmlke Helena, prezerajúc si svoje nechty.
,,No…vieš, že také dieťa je dosť finančne náročné. Teda…jeho poskladanie…a tak…veď vieš.“ dopovedala a hodila rukou bez toho, aby sa na dcéru čo i len pozrela.
Anna nechápala. Zdvihla spýtavo obočie. Helena nereagovala, stále obdivovala svoje dolámané nechty.
,,Proste si chceme ísť do konštrukčného centra vypýtať späť peniaze. Za teba.“ Zapojil sa do rozhovoru nečakane Jozef.
Annin nechápavý pohľad sa začal meniť. Jej doteraz prižmúrené oči sa pomaly začali roztvárať.
Anne sa tlačili slzy do očí. ,,Vy ma jednoducho…odstránite.“
Helena zložila ruku . Prevrátila očami a podráždene zafučala. ,,Bože Anna, zasa to neber osobne. Ja si len chcem kúpiť novú práčku. Hentá mi už neperie dobre. Nebuď egoistická, nezaťažuj nás svojimi citovými prejavmi.“ Na to sa otočila na Jozefa.
,,Jožo, načo sme jej dávali zabudovať emociálny systém?“ opýtala sa, akoby tam Anna ani nebola.
,,Hela, mysleli sme si, že to bude roztomilé.“ odpovedal.
Helena si odfrkla. ,,Taký mladí, takí sprostí. A stálo nás to peniaze.“
Anne začali z očí stekať slzy. ,,Tak ti to len hovoríme…aby sme sa opýtali, či pôjdeš dobrovoľne, alebo ťa tam máme odvliecť…neviem, tvoj manuál hovorí, že na teba mám ísť takto.“ Dopovedala Helena a teraz sa už zapozerala Anne do očí.
Anna si trocha osušila slzy. ,,Necháte ma aspoň posledný krát sa vyspať?“ Opýtala sa trocha zastreným hlasom.
,,Nebač, keď sa so mnou rozprávaš!“ zasyčala na ňu Helena. ,,Nerozumiem ti ani slovo z tej tvojej hovadskej vety, čo si vypustila.“
Anna si zahryzla do pery, preglgla tú obrovskú guču, čo sa jej tlačila hore krkom a prikývla. ,,…že či sa môžem ísť ešte posledný krát vyspať.“
Helena sa na ňu už zasa nepozerala. Teraz pre zmenu skúmala končeky svojich špatných vlasov. ,,No ok, ale nech ti to netrvá dlho. Potrebujem si dať vyčistiť obľúbenú košeľu. Nebudem čakať dokedy sa prebudíš, ak ti to bude trvať dlho.“
Anna vyšla von z izby. Zamierila rovno do svojej izby. A v nej do svojej postele. Bola to vlastne len pričňa z chladného kovu, ale Anna na nej prežila najkrajšie chvíle svojho života. Tu snívala. Potrebovala spánok, tam vedela ovládať čo sa s ňou deje, zato v tomto, v reálnom svete bola na dianí úplne bezmocná. V mysli prešla do menu spánku, nastavila si, čo potrebuje a jednoducho sa dala do spiaceho režimu.
A bola slobodná. Ležala v krásnej, zelenej tráve, na kožu jej dopadali teplé slnečné lúče. Cítila sviežosť vzduchu, takého, akého sa nemusel báť, že by jej poškodil pľúca. Chvíľu tam len tak ležala. Po chvíli otvorila oči. Uvidela známu siluetu.
Nad ňou stál medveď s ušiankou na hlave. Ale nie s rozopnutou ušiankou, ale s takou, čo mala časti na zakrývanie uší práve zaviazané hore. Slnko Anne svietilo rovno do očí tak si ich priclonila rukou. ,,Hej, pán Nihilista Medveď. Ako sa dnes máte v tento krásny, slnečný deň?“
Medveď mykol plecami. ,,Za svoj život ako Nihilista a zároveň Medveď som ešte hlúpejšiu otázku nepočul.“ Povedal a sadol si k nej do tureckého sedu. Anna nasledovala jeho príklad a tiež sa oproti nemu tak usadila do trávy. Vyrovnala chrbát a chytila sa za členky.
,,Vieš…prišla som sa poradiť. Vôbec neviem čo mám robiť pán Medveď. Je toho na mňa príliš, potrebovala som sa niekam vypariť.“
Medveď sa na ňu chvíľu len mlčky pozeral. ,,Čo ťa trápi dieťa?“ opýtal sa nakoniec.
,,Pán Medveď, vám to ako nihilistovi príde náramne vtipné. Trápi ma strach o moje bytie. Naši ma chcú vrátiť do konštrukčného centra. Že ma nechcú. Chcú, aby sa im vrátili ich investície, čo do mňa vložili.“
Medveď si zobral svoju bradu do obrovskej laby a mocno sa zamyslel. ,,Hm…vieš, že nihilista ti v ničom nijako nepomôže, že? Hm…choď radšej za kognitívnym králikom, ten by ti bol nápomocnejší.“
Anna na to nič nepovedala. Radšej mala Nihilistického medveďa. Ten ju nikdy nepoučoval. Len ju proste vypočul. To Anne stačí. Aj tak s ničím čo sa okolo deje nič nezmôže. Bez slova na neho ďalej pozerala. ,,Pán Medveď? Prečo máte ušianku, keď je tu vždy slnečno. A aj keby nebolo…ste predsa medveď, vašu hlavu, ako aj ostatné časti vášho mohutného tela chráni hustá srsť. Tak načo ušianka?“
,,Ja ňou vyjadrujem svoje nihilistické nazeranie na vec,“ zdvihol medveď hrdo čumák. ,,Chápeš, čiapka na medveďovi predsa nemá zmysel nie? Ale…to, že na mne nemá zmysel je oveľa ľahšie všimnúť si, ako zbytočnosť a neoprávnenosť pri ostatných veciach. Nič nemá zmysel, ale…pri ušianke na medveďovi si to človek…alebo medveď rýchlejšie uvedomí.“
Anna chápavo prikývla. ,,Máte pravdu.“ Postavila sa zo sedu, dala sa na odchod. ,,Tak…dobre som si s Vami porozprávala pán Medveď Nihilista. Už idem, Helena je už iste nahnevaná.“
,,Počkaj Anna.“ Povedal Medveď a zobral jej drobnú bledú rúčku medzi laby. ,,Ak chceš, môžeš tu so mnou zostať. V ríši snov. Navždy.“
Anna sa radostne usmiala. ,,To by ste mi vážne dovolil pán Medveď?“ opýtala sa šťastne. Medveď rozhodil rukami. ,,Tu je priestoru dosť.“ Povedal. Ako to vyslovil, lúka sa celá zväčšila. Alebo sa zmenšili Medveď s Annou.
Anna sa radostne zasmiala. Natiahla sa k ešte sediacemu medveďovi a srdečne ho objala. ,,Mám Vás strašne rada pán medveď.“ Medveď jej objatie opätoval. ,,Jasné dieťa. Neboj. Všetko nejako dopadne. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Na to pamätaj. Ničím sa netráp. Nemá to zmysel. Nemáš nad ničím moc.“ Povedal a zdalo by sa, že v jeho oku čiernom ako žúžoľ sa zaligotala obria medvedia slza. Keby nebol obraz plačúceho medveďa taký smutný, jeden by sa aj zasmial nad plačúcim nihilistom.

******

,,Bude to všetko?“ opýtal sa stroj, prezerajúc si zvrchu obsah krabice asi päťdesiat krát tridsať centimetrov.
Helena cmukla ,,Áno, to bude všetko. To je naša Anička. Akú ste nám ju dali, takú Vám ju vraciame.“ Povedala, zobrala svoje peniaze, zvrtla sa na päte a už navždy opustila Konštrukčné centrum.