Naša strana

Zelené vlajky sa trepocú vo večernom vánku. Po toľkýkrát sa ich snažím spočítať, zakaždým neúspešne. Kusy látky rôznych veľkostí s bielym dvojkrížom zamorili celé mesto, neexistuje budova, ktorá by nemala v okne vlajku nášho štátu.
Muž s vyholenou hlavou, tak, aby vynikla jeho krátka lebka, vyjde na balkón a otočí sa priamo ku mne. Pohľady sa nám stretnú. Zarazene si ma prezerá, nie je si istý, do ktorej skupiny ma má zaradiť. Napokon sa rozhodne.
„Čo čumíš, špina!“ vykríkne.
Otvorím ústa, aby som mu odpovedala, že takého primitíva, ako je on, si musí všimnúť každý, no to už vyholená hlava lezie späť do bytu.
Vrátim sa do svojej predchádzajúcej polohy na streche starej bytovky. Zelené vlajky znehybnejú. Uprene sa na ne dívam, neviem, či s odporom, alebo zvedavosťou, ešte som na to neprišla. Všetko na svete sa delí na správne a nesprávne, problém je v tom, že vám nikto nepovie, do ktorej skupiny patríte vy.

Dievčaťu sa do uší zarývajú potláčané vzlyky. Nenápadne sa obzrie doľava, len aby jej pohľad potvrdil to, čo sa deje. Po ostrom plesknutí sa ozve ďalší. Wave stekajú po lícach slzy. Po snedých lícach, ktoré s každým úderom chytajú červenší nádych. Po poslednom plesknutí malá Rómka odíde. Keď za sebou zabuchne dvere, dievča sa zachveje. Prišiel rad naň.
Bojazlivo sa díva na ruky, ktoré si vravia spravodlivé. Krásna svetlá pokožka, dokonale upravené nechty bez jediného záderu, jemné chĺpky sa v silnom svetle stávajú neviditeľnými.
„Prečo si hodila ten kameň?“ ozve sa riaditeľkin prísny hlas. „Donútila ťa?“
Dievča chce niečo povedať, no strach jej zatvára ústa zakaždým, keď sa ich snaží otvoriť.
„Takže áno,“ vysvetlí si riaditeľka mlčanie po svojom. Odmietavo pokrúti hlavou zo strany na stranu. „Správaš sa ako oni.“ Posledné slovo vysloví s odporom. „Porušujú pravidlá, nepracujú, ubližujú všetkým okolo, obzvlášť tým, ktorí sa od nich líšia. Sú ako zvieratá. Považuješ to za normálne?!“
Pohotovo pokrúti hlavou.
„Nie si predsa zlé dievča,“ stíši riaditeľka hlas, stále to však znie vyčítavo. „Viem, že to, čo si spravila, bolo len dôsledkom stretávania sa s nimi. Lenže my sa takto nesprávame.“
My? nechápe dievča. A prečo by sa nemalo správať tak ako jej kamaráti?
„Naozaj nerozumiem, prečo si skončila práve tu,“ vzdychne riaditeľka.
„Prečo?“ preruší riaditeľku dievča.
„Prečo čo?“
„Prečo som tu nemala skončiť?“
„Pozri,“ riaditeľka mu podá okrúhle zrkadlo. „Akú farbu majú tvoje vlasy?“
„Hnedú,“ odvetí po podrobnom preskúmaní vlastného odrazu.
„A pokožku?“
„Svetlú.“
„Presne takú, ako majú slušní ľudia v centre,“ ukončí vysvetľovanie riaditeľka a opäť sprísnie.
„Budem musieť napísať domov a žiadať náhradu škody. Tu sa vandalizmus netoleruje.“

Za mojím chrbtom sa rozprestiera periféria, nekonečná plocha plechových striech. Niektoré sú v takom zlom stave, že ich museli majitelia pokryť igelitom. Veľkosťou sa skôr podobajú kôlňam či šopám než domom.
Na týchto budovách nevisia vlajky, jediný náznak štátnej propagandy sa črtá pri zdroji pitnej vody. Obrovský biely dvojkríž, ktorý dala pred desiatimi rokmi vybudovať vláda. Obyvatelia periférie sa naň musia každý deň dívať, každý deň im je pripomínané, že v novom štáte nie je miesto pre takých, ako sú oni.

Dievčatko otvorí dvere s číslom 1038. Kabát zavesí na vešiak, školskú tašku položí na vyhradené miesto pri stole. Dokonalý poriadok je jedinou možnosťou, ako sa zmestiť dovnútra.
Na starom kresle sedí muž. Niekoľkodňové strnisko sa mu trblieta šedinami. Každý deň ho dievča nájde takmer v tej istej polohe, raz však s očami zatvorenými, inokedy s pevne upriamenými na zrnitý obraz televízora.
„Vláda na čele s vodcom prijala na dnešnom zhromaždení zákon, vďaka ktorému sa podarí odstrániť nechuť „podobčanov“ pracovať. Nezamestnanosť sa stane trestným činom a bude za ňu hroziť premiestnenie do pracovných táborov.“
Na obrazovke sa objaví vodca s krátkym vyjadrením sa k téme.
Dievča sleduje, ako muž silno zovrie plechovku piva v hrsti, ako mu obelejú hánky.
„Vytvoríme zo Slovenska krajinu slušných ľudí,“ zakončí svoje rozprávanie vodca a usmeje sa popod fúzy, za čo si vyslúži plechovkou priamo do čela. Kov sa odrazí od obrazovky a dopadne na zem.
„Tati?“ ozve sa spoza mužovho chrbta dievča.
Muž zašomre čosi ako pozdrav, oči však nespustí z televízora.
Dievča k nemu opatrne podíde a položí na stôl pred ním papier.
„Čo to je?“ opýta sa muž a vezme ho do ruky. S každým prečítaným riadkom je jeho tvár čoraz zamračenejšia.
„Takže si rozbila okno v riaditeľni?“ Dievča iba skloní hlavu. „Čím si myslíš, že to mám zaplatiť?! Peniazmi na jedlo, na elektriku, na oblečenie?!“ Z celej sily šmarí papier na stôl.
„Rozmýšľaš ty vôbec niekedy?!“ Potom sa postaví a odíde do spálne.

Keď som mala desať, natrela som si hlinou celú tvár. Asi som chcela byť ako ostatní, už si nespomínam. Učiteľka na mňa nakričala, prikázala mi zmyť si to a poslala ma za riaditeľkou. Tá bola prekvapivo úplne pokojná, nepovedala ani slovo. Odvtedy sa však na mňa pozerala inak.

Dievča sedí pri stole a žuje suchý rožok. Občas ho zapije čajom, aby sa z neho ľahšie vytvorila stráviteľná kaša.
Oproti nej sedí muž, zamyslený ako vždy pred nočnou. Pohár riedkej kávy si automaticky priloží k ústam a odpije z neho.
„Tati?“ vytiahne ho z myšlienok. Muž mu venuje pohľad. „Prečo sa nepresťahujeme do centra?“
„Čo?“ vyvalí naňho oči.
„Či by sme sa nemohli presťahovať do centra?“ zopakuje otázku dievča.
„To ti nahovorila tá nacistická sviňa?“
„A mohli by sme?“ nedá sa odbiť. „Pani učiteľka vravela, že naša vláda pomáha bielym rodinám, že im dáva byty.“
„Naša vláda,“ neveriacky pokrúti muž hlavou. „Myslíš si, že keby na nás našej vláde záležalo, zabila by ti mamu?“ Plastový tanier položí do vedra a postojačky dopije kávu.
Dievča stíchne.
Po prvý raz si všimne kruhy pod jeho očami aj neobvykle bledú pokožku. Muž si oblečie kabát, zamrmle čosi ako pozdrav a tak ako každý večer odíde do fabriky na spracovanie ocele.
Staré hodiny ukážu trištvrte na šesť, o pätnásť minút sa začína nočná zmena.
„Wava?“ zabúcha dievčatko na dvere. „Si tam?“ Odpovie mu iba ticho. „Ha-lóóó!“
Netrpezlivo nazrie cez špinavé okná. Vo vnútri je prázdno. Oblečenie nie je len tak pohodené na zemi, obaly z keksíkov nezaberajú celý stôl. Všade je podozrivý poriadok. Všetko, čo malo cenu, sa spolu s osobnými vecami odrazu vyparilo.
Dievča opatrne stlačí kľučku. Zamknuté.

Deň čo deň je periféria tichšia. V škole nás je stále menej, v niektorých ročníkoch zostala sotva trieda. Domy sú prázdne, chátrajú. Všetko sa to deje len tak, ľudia bez stopy miznú.
Otec vraví, že všetci, čo majú aspoň trochu rozumu, utekajú. My sa však nikam nechystáme.

Dievča podíde k mužovi.
„Vyskúšaš ma dejepis?“ Ruka sa natiahne za zošitom.
„Oslobodenie – revolučný rok 2044,“ prečíta muž a to je signál pre dievča, aby začalo hovoriť.
„V roku 2039, 50 rokov od pádu komunizmu, si ľudia začali uvedomovať, že im demokracia nepriniesla nič, dožadovali sa zmeny. Tieto žiadosti vypočul náš vodca, ktorému sa napokon podarilo prikloniť armádu na svoju stranu a v roku 2044 uskutočnil pochod na Bratislavu. Prezident spolu s premiérom odstúpili a vodca bol poverený zostavením novej vlády. Ústava SR bola kompletne renovova… Čo robíš?“
Muž vytrhne stranu zo zošita.
„Spomínala si pád komunistov,“ prehovorí pokojne a vyhodí pokrčené poznámky do koša.
„Počula si už o Nežnej revolúcii?“
„Nie.“
„Ľudia vtedy vyšli do ulíc a konečne vyjadrili svoj názor. Aj mama vyjadrovala svoj názor,“ povzdychne si a zase sa mu pred očami zjavia vojaci, ktorí na vodcov príkaz strieľajú do utekajúcich demonštrantov. Mnohým sa podarí vyhnúť šialenej paľbe, ostatní však to šťastie nemajú.

Slnko pomaly zapadá a ja sa zohrievam v jeho posledných lúčoch.
Demokraciu vystrieda diktatúra v momente, keď sa jej ľudia prestanú báť. Túžime čo najrýchlejšie a najjednoduchšie po pokroku, a pritom sa každým rozhodnutím vraciame späť.
Možno v trochu inom odtieni, no stále nesprávnym smerom. Možno raz všetci pochopia, že hoci veľkí diktátori významne posilnili svoje ríše, museli za to zaplatiť vysokú cenu. Bolo by krásne veriť v to. A zároveň príšerne naivné. Akoby si každá generácia potrebovala vyskúšať vlastné bezprávie.
„Má teda zmysel bojovať?“ pýtam sa.
Vodca sa ujal moci, keď som bola ešte malá. Nepamätám si, čo bolo predtým, no viem, že aj ja chcem zažiť život v právnej spoločnosti.
Opäť sa zadívam na dvojkríž pri zdroji vody.

Tma ma dokonale zakrýva, keďže si vláda nerobila starosti s pouličným osvetlením. Nikto nevidí, ako z tašky pomaly vyťahujem čierny sprej a baterku, ako si ňou svietim na dvojkríž, kým druhou rukou sprejujem biele na čierno. Ani jedna plôška nesmie zostať biela.
Hrdo sa pozriem na svoj výtvor.
Odchádzam s úsmevom na perách. Toto je naša strana.
„Nech sa vodca strčí do riti,“ zašepkám si pre seba.

Na rohu zabliká bezpečnostná kamera, slabo a krátko, takže okoloidúci nemajú šancu všimnúť si ju.

„Pozri!“ Žena, držiac pevne svoju sotva chodiacu mamu ukáže na dom. „Nič tam nezostalo.“
Priblíži sa k oknu. „Je úplne prázdny.“
„Zmizli ďalší,“ pokrúti staršia hlavou. „Čo je to za číslo?“
„1038.“