Časovlak

„Len dnes, len dnes!“ šírila sa ozvena celou košickou vlakovou stanicou. Rodina Kaliských sa ponáhľala nastúpiť na vlak Košice-Poprad. No už na nástupišti číslo 7 si všimli, že je niečo inak. Niečo na ich známom vlaku, ktorým cestovali každý mesiac za starou mamou malej Elišky, bolo iné.

„Len dnes sa môžete prejsť vlakom dejín!“ kričal veselý hlas z každého reproduktora.

„Čo to znamená? Zrušili nám spoj?“ pýtal sa pán Kaliský, plešatá hlava rodiny. Sprievodca ho ubezpečil, že všetko ostáva tak ako bolo, len jednotlivé vozne sú tematicky vyzdobené. V každom vozni si môžete posedieť a pozerať na hercov, ktorí znázorňujú jednotlivé obdobia našej histórie.

Kaliský by to bol považoval za úžasnú atrakciu, ak by vlak nemal len štyri vagóny. Nie je to málo?

„Začnime jednotkou! Jednotkou!“ volala malá Eliška, celá nadšená, že sama prečítala napísané číslo.

„Začať jednotkou znie rozumne.“ Žmurkla pani Kaliská na dcéru a pomohla jej po schodoch do vozňa číslo jeden.

Už na prvý pohľad bolo jasné, v akom období sa nachádzali. Steny vozňa boli nastriekané montážnou penou, na ktorú boli striedavo namaľované biele a hnedé fľaky. Na tvárach pocítili chlad, ktorý len podtrhol dojem, že sa nachádzali v jaskyni. Miesto lámp trčali zo stien imitácie faklí. Posadali si na mäkké kreslá sivej farby, ktoré pôsobili ako obrovské balvany. Asi polhodinu pozorovali výstup hercov, poobliekaných len vo zvieracích kožiach, ktorí skackali okolo makety ohňa. Vydávali zvláštne zvuky a deťom sa najviac páčilo, že mohli na imitáciu jaskynnej steny aj maľovať. Boli by sa v tomto vagóne s praľuďmi zdržali dlhšie, no zimou trasúca sa Eliška donútila rodičov, aby na najbližšej zastávke prestúpili do vozňa s číslom 2. Rodičia neprotestovali, aj tak bolo v prvej atrakcii hlučno a neporiadok.

V druhom vozni bolo už príjemne teplo. Steny boli pokryté starými tapetami a sedadlá boli naozaj vlakové, no vyzerali, že majú cez 100 rokov. Ošúchané, špinavé, zle sa na ne pozeralo. V tomto vozni zrak najprv padol na tých, ktorí sedeli na sedadlách. Boli to dámy v bodkovaných šatách, širokých okuliaroch, bok po boku s vojakmi. V miestnosti panovala veselá nálada, všetci radostne spievali a asi štyria herci aj tancovali v uličke pomedzi pasažierov. Sem-tam niekto radostne vykríkol, že sa skončila vojna a inokedy sa ozvalo štrngnutie fľašiek. To si vojaci pripíjali na lepšiu budúcnosť.

Jediný dôvod prečo Kaliskí odišli do vagónu číslo tri bol fakt, že niektorí herci mali príliš realisticky dotvorené rany a iní boli zamaskovaní za mrzákov. Bolo veľmi ťažké sa na túto scénu pozerať a nemať zmiešané pocity. Deti nechápali, čo sa rodičom nepáči a nadšene tľapkali do veselých rytmov. Rodičia zhrození si uvedomili, čomu sa vyhli a čo všetko museli podstúpiť ich starí otcovia.

Vagón číslo tri bol v očiach pasažierov ten najúžasnejší! Bol biely, priestranný, svetlý a voňalo to v ňom čistotou. Sadli si na strohé biele lavice, ktoré boli mimoriadne pohodlné. Teplota bola veľmi príjemná, každý si ju mohol na svojom mieste nastaviť a prispôsobiť vlastným požiadavkám. Pred sedadlami mali malé stoly, na ktorých sa premietali holografické projekcie Slovenska – lietajúce autá sa vznášali ponad celou krajinou, koryto Váhu umelo predĺžili a začala prekvitať lodná doprava, ľudia separovali odpad a vysádzali stromy – toto bol nepochybne vozeň budúcnosti! Pani Kaliská nejakým zázrakom, sama nevedela pochopiť ako sa jej to podarilo, aktivovala niečo, čo sa podobalo dnešnému vyhľadávaciemu okienku. Ozval sa robotický ženský hlas: „Zadajte hľadaný výraz.“ Manželia Kaliskí sa na seba pozreli a dovtípili sa, že sa môžu spýtať na čokoľvek z budúcnosti. „Zadávam výraz diaľnica Bratislava-Košice.“ Povedala pani Kaliská s nádejou, že tento problém budúcnosť vyriešila, no na sklamanie všetkých sa z holografického premietača ozvalo „Výraz diaľnica Bratislava-Košice neexistuje.“ Manželia sa zasmiali a ešte chvíľu sa zabávali s modernou technológiou a replikátorom jedla a nápojov. To je vám ale vynález! Stačí povedať názov jedla a malé zariadenie o veľkosti škatule od topánok vám ho pred očami zhotovilo. Len natiahnuť ruku a môžete degustovať.

Po sladkej horúcej čokoláde a silnej káve sa rodinka ešte chvíľu kochala hercami, ktorí boli poobliekaní vo vkusných róbach jednoduchých strihov z lesklých látok. Všetkým pasažierom sa nesmierne páčila čistota, poriadok, ticho a disciplína. Bolo to všetko nesmierne úžasné. No predsa len, zvedavosť je veľmi zaujímavý pud, ktorý poháňal nielen Kaliských do posledného vozňa číslo štyri.

„Posledný je najdlhší, určite bude ešte lepší ako tento! Poďte, poďte!“ zvolala hlava rodiny, ponáhľajúc sa vidieť poslednú atrakciu na predposlednej stanici. Na ich veľké sklamanie, bol to absolútne obyčajný vozeň pre cestujúcich, taký, v akom sa vozili každý mesiac. Sadli si s ostatnými, podobne sklamane vyzerajúcimi cestujúcimi, na staré a potrhané sedadlá. Klimatizácia nefunguje, občerstvenie vyzerá ako niečo, čo skôr zje vás ako to stihnete vy, všade vládne nepríjemne hlučná vrava. Po zemi odpadky a špinavé okná presvedčili všetkých, že niečo treba zmeniť na správaní jednotlivca.

A najlepšie to vystihla najmenšia Eliška, ktorá s čistotou dieťaťa zahlásila: „Nevrátime sa späť do budúcnosti? Tam to vyzeralo oveľa lepšie.“