Slzy lipy
Vietor vial. Prudkou silou narážal do okien. Koruny stromov sa pod jeho silou nakláňali, vetvy sa zvíjali, opadávalo z nich lístie. To padalo, pomaly sa lialo na chladnú zem. Šum.
Do čaju som si vložila lyžičku medu. Vzdychla som si. Chutil trpko. Prudkým pohybom som odsunula pohár. Privrela som oči a nadýchla som sa.
„Vieš už o tom?“ Kroky sa ozývali miestnosťou. Otočila som sa. Stál tam. Opretý o zárubňu dverí, hľadel na mňa so skleneným pohľadom.
„O čom?“ Nechápala som. Naklonil hlavu na stranu, premýšľal. Premýšľal, či mi to má povedať. Potom sa načiahol, otvoril zásuvku, vytiahol z nej kus papiera. Prikročil ku mne. Čítala som. Očami som hltala slovo za slovom. Tvár mi zmeravela.
„Ale, prečo, prečo ma vyhodili?!“ Kričala som na Dereka neschopná premýšľať. Prúd slov nešiel zastaviť, myšlienky som sypala zo seba, nestíhala som sa ani nadýchnuť.
„Vždy budeš iba cudzinka,“ povedal. Ostro, bez súcitu, ako keby som vôbec nič neznamenala. Jeho zelené oči sa vyhýbali mojim. Zarazene som pokrútila hlavou.
„Čo to hovoríš. Veď mám teba a prácu. Bývam tu.“
Pokrčil plecami, priblížil sa ku mne, chytil ma za ruku.
„Už nemáš, Laura, už nie.“ Slzy mi padali na okrúhle líca. Prečo? Prečo sa to stalo? Tú prácu som si vysnívala. Robila som pre ňu všetko. Išla na prestížnu školu, odsťahovala sa od svojej rodiny. Snažila som sa.
„Vždy budeš iba z východu.“ Šklblo mnou. Očervenela som. Moje srdce bilo. Bilo tým šialeným tónom sebazaprenia. Bim. Bam. Nerob to. No môj rozum bol slabší ako moje srdce. Vybuchlo. Ohňostroj sa rozsypal na malé čiastočky. Zhltol posledné kúsky lásky, posledné city.
„Čo si to dovoľuješ? Si sebec. Obyčajný zazobanec!“ hromžila som. Odfrkol si. Skúmal ma urazeným pohľadom. „Peniaze. To je to jediné, na čo dokážeš myslieť. Nič iné ťa šťastným nerobí.“ Dopovedala som a vybehla do spálne. Zo skrine som na posteľ hádzala všetky veci, ktoré som tam mala. Ruky mi behali rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Smršť. Slzy padali, padali do kufra, na veci, na podlahu, brali so sebou všetko, čo by tu po mne zostalo.
„To nemyslíš vážne. Kam ako ideš?“ Otázky. Obyčajné rečnícke otázky toho hajzla. Cítiť v nich výsmech, trpkú pachuť. Pachuť toho, že vedel, že nemám kam ísť. Odsotila som ho, vybehla na chodbu, kľúče hodila na prah dverí.
„Maj sa, Derek!“
Nemo stál, takmer sa nezmohol na slová.
„To má byť rozchod?“ Na viac sa nezmohol. Nebežal za mnou, nechystal sa ma zastaviť, možno mu to bolo aj celkom jedno. Napokon som tá z východu, nie som mu rovna.
Skončilo sa to. Naša láska. Náš spoločný život obrástli tŕne zvädnutých ruží.
Kráčala som. Jeseň čarovala svojimi farbami. Z lístia si robila poletujúce chumáče. Hmla hltala všetko okolo. Mňa, kvety, slnko. Všetko bolo pochmúrne. Noha striedala nohu, centimeter za centimetrom, meter za metrom. Nemám kam ísť. Vietor mi svišťal do uší. Z parku som vyšla na Baker Street. Londýn. Impérium. Mráz mi stúpal po tvári, chcel sa votrieť ďalej, pod kabát, až na kožu, zhltnúť ma. Studené steny budov sa dotkli mojej dlane. Chlad. Samota. Odcudzenie. Kovové zábradlie sa triaslo, plastové vrecúška poletovali po okrajoch ciest. Ľudia do mňa vrážali, tlačili sa nevedno kam, ponáhľali sa. Ako stádo. Stádo oviec. Niekam za slávou, za peniazmi, za kariérou, za pomyslením. Áno, práve to pomyslenie ma sem priviedlo. Do sveta. Do cudzieho sveta bez bariér. Do sveta, ktorý som nepoznala. Do cudzieho sveta plného cudzích ľudí. A tak prázdneho. Prázdneho kruhu. Zo stromu košatej lipy na mňa padol list. Zdvihla som ho. Vyobracala v dlani. Mykala som ním zo strany na stranu.
„Keby si ma len vedel dostať domov. Do krajiny lipy. Veď vieš. Tam, kam patríme. Ty i ja.“ Ticho som mu povedala. Ten list vial, zvíjal sa vo vetre a moje slzy leteli s ním. Ďalej a ďalej. Do šera. Až sa úplne stratil v oblakoch. Stúpal do výšin. Balansoval na nebesiach, hral sa, bol šťastný.
Domov. Musím ísť domov. Stála som na krajnici cesty, kričala na každý taxík prechádzajúci okolo mňa. Vietor nadvihoval moje šaty, ramená som si snažila prikryť hrubým šálom. Zastavil. Nohy sa mi dotkli malého koberčeka, chrbát sedadla.
„Kam v tomto nečase?“ spýtal sa so smiechom taxikár. Zuby biele ako sneh sa mu jagali, afro účes rozlietaný na všetky strany.
„Domov.“ Usmiala som sa. Úprimne. Od ucha k uchu.
„Odkiaľ ste?“ pýtal sa zvedavo ďalej.
„Zo Slovenska.“ Stlačil pedál. Uháňali sme smerom na letisko.
„A Londýn? Nepáči sa vám?“ Bol zvedavý. Rukou zvieral volant, zatočil ním doprava.
„Páči, ale…“
„Nie ste tu doma. Viem, chápem. Ja som z Ghany, ale tu žijem už od svojich piatich rokov,“ hovoril so zamysleným pohľadom hľadiac von oknom.
„Veď to ste už pravý Londýnčan!“ Zasmiala som sa. Pokrútil hlavou. Do úst si vložil pár starých žuvačiek pohodených na sedadle.
„Nie. Nie som. Toto nie je môj domov,“ vyhŕkol. Prikývla som. Chápala som ho. Viac ako si len vedel predstaviť.
Oblaky. Páperie hodvábu. Kolíšu sa, vlnia so mnou zo strany na stranu. Kníšem sa. Nahá. So snom bez sna. O minulosti, ktorá zmizla. Vyparila sa. O budúcnosti zahalenej do rúch tajomstva. Pijem kávu. Sŕkam penu. Fúkam do nej, kreslím čiary. Pozerám z okna. Na svet podo mnou. Spomienky stále žijú. Snažím sa ich chytiť, nech nezmiznú, nech sa nevyparia, nech neodídu. Okamihy kráčajú do tmy. Do tmy sveta. So mnou, bezo mňa.
Slnko. Žiari, žmurká na mňa, lúče dopadajú na moju bledú tvár. Dlho nevidela svetlo. Žila, bdela – v tmavom šere cudzieho sveta. Sedím. Spokojne, plná radosti, pozerám na oblohu, na svet, na zem pod mojimi nohami. Na plecia mi padajú listy sŕdc. Neplačú listy, ani ja. Som tu. Sama, a predsa nie. Listujem v knihe. Prevraciam strany života. Som doma. Ruže rozkvitli. Smejem sa. Beriem. Dávam. Rozsievam. Rastiem. Tam, kde sú moje korene. Pod košatou lipou.
Budúcnosť sme my.