Tancom do minulosti

„Ahojte som Sofia a…“ odrazu sa zaseknem. Neznášam, keď som stredobodom pozornosti. Počas mojej odpovede poviem ešte pár viet a snažím sa dostať svoje kučeravé vlasy pred oči. Skvelé, mám dvojku, ale čakala som štvorku. Po skončení vyučovania, bežím domov. Vezmem tašku, vodu a cvičky, a bežím na tréning.

Pred niekoľkými rokmi v našom meste otvorili tanečnú školu, no a moju mamu to zaujalo, tak ma tam ako malú prváčku prihlásila. Teraz som už siedmačka a učia nás rôzne tance, napríklad: klasický, džezový, moderný a ľudový tanec. No a ja som dostala nového tanečného partnera, ktorý sa volá Erik. Je vysoký, má hnedé vlasy a tancuje veľmi dobre. Totiž môj bývalý tanečný partner si vytkol členok. Čoskoro nás čaká besiedka, takže tréningy sú veľmi ťažké. Nacvičujeme tanečné predstavenie v klasickom tanci o Mozartovi. Erik je Mozart a ja som panovníčka, pre ktorú hrá na klavíri.

Keď príde deň predstavenia, a už sme všetci poobliekaní v kostýmoch ako z osemnásteho storočia, nevieme sa dočkať začiatku. Erik sedí najskôr za klavírom, ja si len akože počúvam hudbu a potom príde a vezme ma do tanca. Pri záverečnej poklone mi príde zle a zaplaví ma ostré biele svetlo, cítim, že padám, ale nie na zem a ani na pódium. Omdlievam.

Ostré biele svetlo zmizlo a ja sa preberám. Prvé, čo si všimnem, že už predo mnou nie sú ľudia, a že už nikto netlieska, je tu pokoj, čerstvý vzduch a hrá príjemná klavírna hudba. Zistím, že sedím v kresle, a že sa mi zlepšuje zrak. Všimnem si, že za klavírom už nesedí Erik ako falošný Mozart, ale ozajstný Mozart. Oproti nemu sedí v kresle veľmi pekná a štíhla žena. Predpokladám, že hrá pre ňu. Keď dohrá a všetci tlieskajú, samozrejme sa k nim pridám. A ani sa necítim divne, že tlieskam mŕtvemu mužovi. Všetci odchádzajú za Mozartom do väčšej miestnosti. „Ty si tu?“ všimnem si Erika vedľa mňa. „Kde to sme?“ spýtam sa a prejdem sa po izbe. Vykuknem von oknom. „Vyzerá to tu ako v osemnástom storočí,“ poviem, keď si všimnem kone, ktoré za sebou ťahajú ozdobené koče. „Mali by sme ísť za nimi,“ Erik sa obráti k dverám a vychádza z izby. Ja ho nasledujem. Pristaví sa pri mne dievča približne rovnako staré ako ja a dá sa do reči. „Máte krásny účes a vaše šaty sú nádherné,“ pochváli ma a ja jej chcem tiež niečo pochváliť, ale neviem čo. Účes má dva metre vysoký, šaty premašličkované a viac mejkapu ako materiálu na tie šaty. „Ďakujem, aj tie tvoje sú pekné,“ poviem a až mi príde smiešne nad tým, čo som jej pochválila, ale nedávam to najavo. Ona sa len zamračí a odíde. „Čo som povedala?“ spýtam sa sama seba a vtedy mi dôjde, že som jej tykala, alebo si ona sama uvedomila ako vyzerá. „Tiež ti príde divné, že sme na vlastné oči videli Mozarta?“ prídem za Erikom a spýtam sa. „Ľudia, môžete skončiť, vieme, že je to narafičené!“ skríkne na všetkých Erik.

Prídu dvaja páni a chytia ho za ramená, odtiahnu ho k dverám a surovo ho vyhodia von. Všetci sa dívajú, a potom zatvárajú dvere.“
„To si nemal robiť,“ poviem mu, kým sa váľa po zemi. Prechádzame sa po meste a rozprávame sa o tom, ako krásne tu je. Vzduch je čerstvejší a ľudia sú príjemnejší. „Je tu pekne, ale mali by sme nájsť cestu domov,“ poviem Erikovi a zamyslím sa, čo sa u nás deje.

„Teraz sme v minulosti ale v v ich prítomnosti a naša prítomnosť je ich budúcnosť. Čiže my sa musíme vrátiť do našej prítomnosti, čo je ich budúcnosť,“ povie Erik a až sa mu začalo pariť z hlavy.

„Ale ako sa chceš vrátiť?“ pokrútim hlavou, keď vyrieši svoju teóriu. Nevyriešil však to podstatné. „No, keď sme dotancovali, tak vtedy sme sa tu premiestnili, takže dostať by sme sa mohli domov tak, že zatancujeme nejaký „COOL“ tanec v normálnom oblečení.“ povie a zastavíme sa pred divadlom. Vyzerá krajšie a mladšie. Všimneme si plagát, na ktorom je napísaná tanečná súťaž.

„A už dnes!“ rozbehneme sa do divadla, poprosíme si prihlášky, nakreslíme si návrhy kostýmov a vytvoríme choreografiu. Kostýmy boli hotové hneď, choreografiu máme a sme na rade. Všetci sú šokovaní tým, ako sme oblečení, ako tancujeme a akú máme hudbu, pretože my sme im ukázali dvadsiate prvé storočie.

Keď sa klaniame zase príde ten pocit, keď upadnem do bezvedomia a zaplaví ma ostré svetlo.

Vrátili sme sa domov. Sme zase na javisku a klaniame sa. Pri troche šťastia a predstavivosti by sme sa mohli pozrieť aj do budúcnosti.