Po riadkoch minulosti
„Babi, prosím, ukáž mi to,“ prosila som prababku, aby mi ukázala svoj starý denníček. Rada si prezerám jej staré veci. Sú plné minulosti, tajomstiev a skrytých trinástych komnát. Ale takej naozajstnej, pradávnej minulosti. Niečo ma na tých veciach priťahuje ako magnet. Sú tak staré a obyčajné, no zároveň kúzelné.
„Jaaj, moje kríže,“ vzdychla, keď vstávala zo starej fotely. „Kde som to ja, stará bláznivá baba, len mohla založiť? Veď ešte pred pár dňami tu bol…“ Prehrabávala všetky zásuvky, dokonca nazrela aj do komody plnej starého porcelánu. „Tu je!“ spokojne vytiahla starý ošúchaný zápisník. Rohy boli celé doničené a keď sme ho otvorili, niektoré strany povypadali a väzba bola slabá. Do očí mi udrel jej úhľadný naklonený rukopis, len atrament už bol dosť vyblednutý.
Sadla som si jej na kolená a spýtala sa: „A kedy si si robila tie zápisky?“
„Dávno, veľmi dávno. Keď ešte svet nebol svetom.“
„A to je kedy?“ nechápala som.
„Ešte cez vojnu. To bolo okolo roku 1940.“
15.júla 1944
Drahý denníček,
vraj sa vojna už o chvíľu skončí, ale vyzerá to tak, ako keby sa ešte len začínala. Neustále sa tu bojuje. V našich očiach sa strieda plač so slzami.
Prečo sú vojny? Prečo je na svete takého zla? Čo sa takou vojnou vyrieši? Veď bude ešte horšie, zomrie kopec nevinných ľudí. To naozaj ľudia nevedia, čo je správne? Ja, ako desaťročné dievča, keby som mocipán sveta, žiadne vojny nekonám. Radšej dám upiecť dobrý chrumkavý mäkučký chlebík. Všetkým nám v bruchu vyhrávajú muzikanti.
Je to strašné. Bojíme sa o naše životy, jeden o druhého. Modlíme sa k Bohu, aby všetko dobre dopadlo. Aby ľudia dostali rozum.
„To bolo až také hrozné?“ išlo mi do plaču.
„Ešte horšie, ako si dokážeš predstaviť…“
28.októbra 1944
Milý denníček,
nevládzem písať. Trasie ma od plaču, od krutej skutočnosti. Túžim byť opäť tým bezstarostným šesťročným dievčatkom. No už som veľká. Túžim, aby nebola žiadna vojna.
Včera sa stala hrozná tragédia… Apo mi vo vojne zomreli. Keď sme sa to dozvedeli, od plaču sme sa nevedeli ani nadýchnuť. Spomínam na tie krásne chvíle, ktoré sme spolu zažili. Keď mi vyrezali drevenú bábiku. Navždy ju budem ľúbiť, lebo je v nej kúsok apovho srdca.
A koľko ľudí už zabili? Veľa. Každý deň. Každý deň musia ľudia pozerať do očí nenávisti a smrti.
Teraz som sa už naozaj rozplakala. Vždy som vedela, že vojna je zlá, ale nedokázala som si to naplno predstaviť. Teraz ma mrazí z pomyslenia, že by som niečo také prežívala. Keď prababička čítala, naozaj som si to všetko živo predstavila.
Z rozjímania ma vytrhlo pípnutie. Vrhla som sa po mobile, utierala si slzy a odpisovala kamarátke na správu.
„No toto…“ krútila prababička hlavou.
„Ach, prepáč. Len som odpísala kamarátke,“ zahanbene som sa obhajovala, pretože som vedela, aký majú dospelí názor na mobily. Aj ich chápem, mobily sú zlé. Berú nám mozgy, naše emócie, city a kradnú nám voľný čas. Nedovolia nám tvoriť reálne spomienky, pretože všetky sú ukryté v blikajúcich displejoch.
„Nehreším ťa. Nemyslela som to zle. Len nechápem, ako sa za tie roky všetko pomenilo. Teraz si ani neviete predstaviť, aké to bolo kedysi.“ Prababka si dala dolu okuliare a pustila sa do rozprávania. „Keď som sa narodila, bolo všetko úžasné. Žiadna vojna, ticho sme si žili, v starej chalupe. Apo robili na poliach, mamička predávali hrnce na trhoch. Potom prišla vojna, bola hrozná. Ani čo do úst dať, báli sme sa zajtrajška. Apo museli odísť do vojny. Vieš, ako sme sa oňho báli? Mamička mu posielali listy. Často sa aj stratili alebo apo nemohli odpovedať. A aj keď odpovedali, trvalo to veľmi dlho. Ach, keby v tej dobe existovalo niečo, ako mobily! Všetko by bolo ľahšie. Keby bola taká doba ako teraz, len by sme mu napísali cez tie sociálne siete alebo zavolali. V momente by odpovedali. Keby bola taká doba ako teraz, žiadna vojna by nemusela byť! Nemuseli by apo zomrieť.“
Chytila som ju za ruku. Bolo to naozaj strašné. Keď sme sa na dejepise učili o vojnách, vždy som to brala ako poučky a roky. Nezmyselné riadky, ktoré sme sa museli naučiť. Ale teraz si uvedomujem, že všetko to, čo sme sa učili, sa aj v skutočnosti stalo a že to ľudia skutočne prežívali.
„A o pár rokov aj ty takto budeš hovoriť svojim deťom a vnúčatám. Aké to bolo „kedysi“, v dvadsiatom prvom storočí. Budeš im to hovoriť v dobe, keď tieto naše „staromódne“ mobily nebudú ani existovať. Už budú iba nejaké čipy v mozgu, budú ovládať celé telo a celý život. Už ani nebudú autá, budú nejaké stroje na premiestňovanie. Jedlo sa bude dať zhmotniť cez počítač alebo nejaký prístroj. Všetko bude iné. A znova iné. A ešte viac iné. Svet pôjde stále ďalej a ďalej v technológiach a v spôsoboch žitia. Slovensko zažije svoj návrat do budúcnosti.“