(Starý) dub

Ticho. Tráva s rannými perlami šteklí pokožku, sladká vôňa udiera do nosa, dlaň sa zabára do lahodnej pochúťky ukrytej v dutine starého dubu. Na jazyku sa rozplýva dubové tajomstvo. Dostáva zopár rán do kožucha, núti to k tancu už hodnú chvíľu. Zaručí od bolesti. Silná rana mieša plný bachor, skrúca sa k zemi, tráva mu otvára svoju náruč k záchrane. Mäkký dopad. Pokojne zatvára oči.

Treskot. V ľaku je hneď na nohách a zvedavo vykukuje. Strhne sa, hľadí na kúsok drievka. Priletel mu k nohám. Ďalší. A ďalší. Buchot neutícha a on rozťahuje nozdry. Drievka sladkej vône, odkiaľže sa vzali? Hľadá starý dub, kým stíska dubové triesky. Slzy sa mu tisnú do očí. Starý dub neodišiel sám. Zrejme ho nasledovali jeho rovní. Zdatní a silní. Prečo? Kam odišli? Zronený zaľahne na čistinku a hlavu tisne do vlhkého machu. Mesiac razom vypäl svoju hruď. Pozoruje čierne nebesá pokryté žiarivými hviezdami. Závidí hviezdam. Nikdy sa necítia osamelo. Je ich toľko! Na srdci ho ťaží strata. Pociťuje únavu, oka však nezažmúri. Čistinku si chráni, jediná zostala.

Hlasy. Plaší sa. Čistinka! Odišla aj ona? Pohľad na mach pod nohami ho upokojí. Neopustí ju, chráni si ju naďalej. Vyčkáva ticho. Nastane. Ticho predstavuje bezpečie. Vyberie sa na obhliadku, zastaví sa, pobehuje. Ňufák priloží ku každému, veselo sa zoznamuje. Starý dub s priateľmi odišli. Boli nahradení. Novými. Prázdnota je preč.