Juliškin život

Volám sa Júlia a narodila som sa pred šestnástimi rokmi. Bola to sobota, pekná teplá sobota v máji. Neviem to s presnosťou, ale myslím si že môj otec neskákal od šťastia, keď ma prvýkrát uvidel. Nešlo len o to, že bol ešte veľmi mladý, ale existoval aj iný dôvod. Mala som byť chlapec s rodinným menom Rudolf, namiesto toho sa narodilo dievčatko s menom Julka.
Na obdobie, kedy som chodila do škôlky, si veľmi nepamätám, avšak istotne viem, že som neznášala jedlo, ktoré tam varili.
Leto pred mojím prvým školským rokom bolo veľmi pekné, ale na jeho konci sme sa s mamou rozhodli, že pôjdeme na chatu našej babičky, no môj otec z toho nebol nadšený a z toho dôvodu sa náš návrat zmenil na jednovečerné peklo, ktoré si budem pamätať ešte veľmi dlho.
Keď som mala trinásť rokov, moji rodičia sa rozišli a s mamou sme sa odsťahovali do centra Žiliny, kde, nad kvetinárstvom, bývame už tri roky.
Počas prvého roka bývania v centre som išla s otcom na Malinô Brdô, pretože jeho kamaráti milú bicyklovanie. Ja som sa rozhodla, že budem jazdiť s nimi a na poslednú jazdu som si požičala obrovský bicykel. Po chvíli som sa rozbehla rýchlejšie, tak ako ešte nikdy predtým, avšak neuvedomovala som si, že predomnou sa nachádzal veľký kameň, na ktorý som v zápale adrenalínu nabehla a preletela som riadidlá. Prebrala som sa v nemocnici, kde som zistila, že mi šili celé ústa a zlomila som si nos a z toho dôvodu som mohla príjmať iba tekutú stravu. Dokonca som mohla jesť iba pomocou slamky.
Našťastie sa pred rokom môj život závažne zmenil s príchodom leta, kedy som prvýkrát v živote mala zdravotné problémy s prieduškami a taktiež som po prvý raz spala pod holým nebom so svojimi tromi najlepšími kamarátmi. Mali sme neskutočné šťastie, pretože akurát v tú noc padali hviezdy.
O deň neskôr sme s mamou išli na babičkinu chatu, kde nás už očakával mamin priateľ. Vzhľadom na to, že som prežívala svoju prvú krízu, ktorá sa týkala zníženia pozornosti, ktorú som dovtedy prijímala od mojej mamy, som bola dosť neohrabaná, neprajná a neskutočne nekomunikatívna. V ten týždeň, ktorý sme trávili na chate, som každý deň vyliezla na skalu. Tam som sa rozplakala a o pár dní som si vytvorila môjho imaginárneho kamaráta s menom Ľudvíg. O dva týždne neskôr som nastúpila na strednú školu, na ktorú chodím doteraz.
V svojej podstate som za týchto šestnásť rokov zažila naozaj veľa a dúfam, že v budúcnosti zažijem ešte oveľa viac.