Budúcominulošťania

Dobrý deň, dnes Vám porozprávam príbeh o Budúcominulošťanoch. Sú to taký ľudkovia, ktorí žijú asi 200 rokov pred dobou kamennou, ale už aj dve tisícročia po vynájdení mobilov, lietajúcich topánok. A tak poznajú náš svet od začiatku po koniec. Ich svet je však iný.

Od začiatku svojho života vedia čítať, písať, počítať, ale zase im dlho trvá, kým sa naučia plakať a smiať sa. Žijú polovicou tela tu a polovicou tam. Napríklad živú zver na zjedenie vyhľadávajú podľa navigácie, ale poštu si zasielajú poštovými holubmi. Keď ich však chcete nájsť, musíte byť veľmi pozorný. Lietajú v čase, rýchlo ako svetlo, ale zároveň pomaly ako najpomalší slimák. Zdá sa to nemožné, je potrebné pozrieť sa na to detskými očami. Iba oni vidia 2000 rokov dopredu, ale aj 14 miliónov rokov dozadu. No a keď už máte tie detské oči, stačí sa iba započúvať. Počujete? Sú ako ticho, ako nemý človek, ale hluční ako zvuk píšucej otupenej ceruzky. Sú veľkí oko obri, ale aj maličkí ako prach. Ak Vám nestačí počuť ich, musíte ich nájsť. Žijú v ponožkách, v pevnine, ale nechcem Vás strašiť. Budúcominulošťania sú dobrí, nič Vám nespravia, iba pomôžu. No a ak ste ich už stretli, aj počuli, ale chcete sa s nimi naozaj porozprávať, choďte do tlačiarne. Áno, určite sa tam zmestíte. Tlačiareň je ich večný domov, lebo tam sa o nich tlačia príbehy. Pozor, sú tak trocha hákliví na spracovanie osobných údajov. Preto si každý príbeh musia prečítať, či v ňom náhodou nebude niečo, s čím nesúhlasia. A keď je to tak, ide sa hlasovať. Všetci Budúcominulošťania sa zhromaždia v hlasovacej sieni a hlasujú, či môžu vytlačiť nový ………….. Ak sa nedohodnú, tlač rýchlo zastavia. Potom sa u nás ľudia hnevajú, že tá ich tlačiareň zasa nefunguje, a tak si kupujú novú. Takí ľudia, totiž vždy všetko okomentujú. No aspoň tak je to podľa Budúcominulošťanov. Ale realita od toho tiež nie je ďaleko. Vráťme sa ale späť. O Budúcominulošťanoch som Vám toho povedala už veľa, ale o sebe ešte nie. Veľakrát, keď ľuďom rozprávam tento príbeh, pýtajú sa odkiaľ o Budúcominulošťanoch viem a taktiež, či som si to nevymyslela. Moja odpoveď? Nie nevymyslela, zažila som to. Raz, keď som sa ponáhľala zo školy domov a keď mamka otvárala dvere nášho bytu, zapozerala som sa do šachty za výťahom a…. boli tam. Jeden veľký ako tlačené I a ďalší traja úplne maliličký. Pribehla som tam, najprv sa ma báli, ale potom sa jeden z nich odvážil a priblížil sa ku mne. Napokon mi všetci naskákali do topánky. A ešte v nej aj stále sú, keďže mi je tá topánka už dávno malá. Ale prezradím Vám, že každý rok na Silvestra odchádzajú do veľkej tlačiarne, aby pozdravili svojich kamarátov.

No a ak bude v Vašom meste alebo vo vašej dedinke na Silvestra otvorená tlačiareň, tak neváhajte a zabehnite tam. Určite uvidíte tých malých Budúcominulošťankov.