Dala sa ohňu
celá v svojej krehkej nahote
spáliť na jemný popol
horel vášňou no spálil ju
ona rada pozerala do rozpálených iskier
kryla svoje ľadové srdce
chránila ho pred plameňom
no oheň mohol srdce obmäkčiť
mohol zjemniť jeho mrazivú prázdnotu
oheň chcel všetko mať
spáliť, roztopiť až kým srdce bude sa liať
a i tú vodu tak mokro bezbrannú
vysušiť
prameň si však uchránila
zlomenú dušu napojila, vyliala
a zrak si zaplavila
či ten oheň tuší?
tuší, že to mokré srdce už nikomu
nepostačí?
tuší, že jej dušu už nik nevysuší?
horel krásne, horel jasne
spálil dievča
teraz o ňom píše básne
