Môj Slavín na Sitne stojí…

Po poslednej vlne invázií som stále skrytá v bunkri. Dvere máme z vonkajšej strany zamaskované rustikálnou knižnicou. Staromódnym periskopom vykuknem von do otcovej pracovne. Je tam porozbíjané sklo, zopár roztrhaných kníh a zlomený počítač. Z usporiadanej kancelárie nezostala ani pamiatka. Avšak to ani po narušiteľoch.
Rodičia sa ešte nevrátili, šli brániť naše vodné zásoby na Vodnom diele. Prikázali mi čakať, ale pocit ničnerobenia ma ničí. Rozhodnem sa teda otvoriť ťažké dvere. Do očí mi udiera biele denné svetlo. Zrenice sa mi chvíľku prispôsobujú, no už o niekoľko chvíľ hľadím na skazu, ktorú som predtým pozorovala iba vzdialene. Prechádzam po byte. V kuchyni je zmätok a chladnička je vykradnutá. V jedálni sú iba dve stoličky zo šiestich. V obývačke ostal iba špinavý gauč. Do ďalších miestností nejdem – nechcem sa pozerať na svoj starý život, ktorý sa už nikdy nevráti. Vyjdem na ulicu. Ostatné domy sú na tom horšie ako náš. Pozerám na ten, v ktorom býval jeden môj spolužiak. Pripomína zrúcaninu, čo už roky chátra.
Prechádzam okolo sutín smerom ku svojej škole. Podľa mojich informácií sa väčšina ľudí skryla v školách. Okolo budov, zničených ešte pred týždňom, keď začala okupácia, sú natiahnuté sivé pletivá na provizórnych koloch. Na nich visia výstražné tabule napísané všetkými jazykmi, len nie po slovensky. Achtung! Kričí na mňa tabuľa našich nemeckých dobyvateľov. Vedľa nej je akýmsi čudným písmom napísaná ďalšia. Už sa necítim ako na Slovensku, ale ako v akejsi džungli rozbitých budov a cudzích jazykov.
Predo mnou neznámy fagan prepadne postaršiu ženu a s jej kabelkou beží preč. Babka sedí na zemi a drží si ubolený členok. Pristúpim k nej, že jej pomôžem. Odtiahne sa a čosi odvrkne neznámym prízvukom. Neisto ustúpim. Starká vstane a vyberie z vrecka najnovší telefón. Tá určite nie je naša. Jej pohľad ma vystraší.
Utekám hore bulvárom. Zastanem až pred školou. Prehnem sa do predklonu a chytám dych. V boku ma pichá. Predo mnou škola a vedľa mňa vľavo knižnica a vpravo národná banka. Teda, aspoň to tam zvyklo byť. Dnes je banka úplne zničená, ošarpaná, dvere má otvorené a rovnako aj okná. A knižnica? Kôpky kníh horia a šíria nepríjemný štipľavý zápach. Stránky miznú, miznú skvelé príbehy, miznú známky kultúry. Napriek všetkej tej pohrome je škola neporušená. Jej múry sú síce sivé od sadzí, ale iné poškodenie zvonku nie je vidieť.
Vchádzam dnu. Všetko je na svojom mieste, slovenská vlajka leží na zemi. Idem dole do šatní. V ruke zvieram kľúč. Vrývam si ho do ruky. Kráčam priestormi, ktorými kedysi kráčala aj moja babka. Tú by zrejme nikdy nenapadlo, že raz bude táto budova jedinou preživšou mesta.
Kľúčik vopchám do zámku skrinky. Vyberám odtiaľ oblečenie a prezliekam si tričko, ktoré som mala na sebe už vyše štyridsaťosem hodín. Hore ktosi začne nahlas rečniť. Mykne mnou. Bleskovo si prezujem tenisky a ticho idem späť na prízemie. Bojím sa. Kráčam popri stene. Už som hore. Prichádzam k zahnutiu chodby. Vyskočí na mňa neznáma postava. Chytí mi ústa a stiahne ma do kúta. Dýcham zrýchlene.
„Ticho, ticho! Prestaň, lebo nás odhalia,“ upokojuje ma hlas, zatiaľ čo sa zúfalo snažím vytrhnúť zo zovretia. Hlas mi je známy. Svaly sa mi uvoľnia tak rýchlo, ako sa aj napli. Zovretie sa uvoľní. Posuniem sa a hľadím chlapcovi do očí.
Volá sa Šimon, aj keď všetci ho vždy volali buď Šimo alebo lepšie Šiši. V škole sme sa spolu veľmi nemuseli – on mal všetko na háku a ja som sa na každú otázku ozývala. Jednoducho protiklady.
„Čo tu robíš?“ spýtam sa šeptom.
Oprie sa o stenu a zadíva sa mi priamo do očí. „Hľadám to, čo ty. Ľudí. Našich. Keď som videl, že škola stále stojí, prišiel som tu. Očakával som, že tu bude záchytný bod pre tých, ktorým vypálili štvrte. Namiesto toho som tu našiel niečo ako radu votrelcov.“
Vykuknem von. Na chodbe nie je nikto. Iba ja a on. „Prečo tu?“ pýtam sa.
„Úrad zničili. Aj všetky budovy, čo niečo znamenali. Nechali iba túto – neutrálna pôda, na ktorej sa nemá bojovať. Rokuje sa tu o ťažení vody.“
„Ťažení vody?“ zašomrem pre seba. Viem, že za posledné roky sa väčšina vody nenávratne kontaminovala, ale aj tak sa mi v hlave zrodila otázka. „Prečo na Slovensku?“
Sarkasticky sa zasmeje. „Prečo? To by si mala vedieť. Nie si predsa kocka?“
Na jeho poznámku nereagujem.
„Na území nášho štátiku bolo kedysi veľmi dávno more,“ vysvetľuje, keď vidí, že naozaj neviem, ako je možné, že v krajine, ktorej územie je také malé, chcú veľmoci ťažiť vodu. „Toto more v podstate nezmizlo. Od roku 2023 sa robili rôzne merania, pozorovania a mapovania celého územia a vedci došli k záveru, že celé Slovensko takpovediac pláva na sladkovodnom mori.“
Kolieska v mojej hlave začali zapadať. „Máme nevyčerpateľné zásoby vody,“ konštatujem sucho, bez emócií. Že ma to prekvapuje! Mocnostiam došlo to základné na prežitie – voda. Dôvod útoku je teda jasný. Premýšľam. Čo by dokázalo jedno dievča urobiť so situáciou akou je táto?
„Čo urobíme,“ spýta sa Šimo skôr, ako si stihnem vo vlastnej hlave usporiadať myšlienky.
„My?“
„My,“ opakuje. „Viem, že tvoji rodičia sú tu predsedovia strany a môj otec hnije v base, čo ti možno dáva pocit, že ja proti tebe nezmôžem nič, ale opak je pravdou. Obaja sme teraz na jednej lodi. Či chceš, či nie. Vzali si, čo je naše. Teraz si to vezmeme späť.“
Pekne reční, to sa musí nechať, pomyslím si. „Sami dvaja bársčo nezmôžeme. Musíme nájsť viac ľudí.“
„Dobre,“ prikývne. Nechce sa mi veriť, že to myslí vážne. Z akejsi triedy sa ozve krik. Pohľady sa nám stretnú. Rýchlo vstaneme zo zeme a čo najtichšie sa predrieme k dverám. Sú pootvorené. Nenápadne nakuknem dnu.
Stojí tam vysoký bledý muž rečniaci pred publikom, ktoré sedí v laviciach usporiadaných do kruhu. Keď sa mu prizriem na oblečenie, všimnem si britskú vlajku na jeho uniforme. To vysvetľuje jeho britský prízvuk.
„… aj preto musíme nájsť spôsob ako presvedčiť zvyšok sveta, že to, čo sa tu stalo, nebol akt násilia,“ dokončuje práve svoju reč. Zdvihne sa ruka. Muž s tmavou pleťou s vlajkou Francúzska.
„Prepáčte, pán Smith, ale zdá sa mi, že na to je už neskoro. Priam diabolsky neskoro. Nechcem robiť unáhlené závery, ale ktorýkoľvek Slovák, čo vyjde za hranice, povie, čo sa tu stalo.“
„A upovedomia ďalšie vodné veľmoci ako Švédsko, Fínsko, Nórsko či Kanadu,“ pridá sa ďalší s talianskym prízvukom.
Brit sa zamyslí. Po chvíli príde k záveru: „V tom prípade musíme uzavrieť hranice. A podrobiť si domácich, aby nám neodporovali.“
V miestnosti zaznie šum. Pozriem na Šima a vzdialim sa od dverí.
„Toto je zlé. Musíme nájsť viac ľudí. Možno aj učiteľov,“ uvažujem nahlas.
„A ja už viem presne, kde nejakých nájsť,“ šibalsky sa usmeje a zo mňa trochu opadne strach.

Zatiaľ čo centrum metropoly severu takmer ľahlo popolom, odľahlé mestské časti zostali iba mierne poškodené. Jedného chlapíka, čo práve zháňal nejaké drobné, aby si od holandských vojakov kúpil jedlo, sme ukecali, aby nás hodil na Hájik. Dali sme mu za to pár drobných, čo sa mi skrývali vo vrecku ukryté na horšie časy. Tie už prišli.
Sme na kopci nad Žilinou, fúka ostrý vietor. Dolieha ku mne zvuk strojov – motorových píl, čo režú stromy kdesi smerom do centra. Ideme za našou učiteľkou angličtiny – za milou ženou, ktorá je napriek svojej záľube v jazykoch veľmi veľká národovkyňa.
Ozve sa výbuch. Hlasný zvuk pretne vládu stroja a vypustí na ulicu hádam stovku vystrašených ľudí – detí, dospelých a dokonca aj starcov. Všetci bežia proti nám.
„Čo urobíme?“ zakričím na Šima v ruchu spôsobenom ďalším nezmyselným útokom.
„Poď za mnou. Býva v tamtom paneláku,“ povie, chytí ma za ruku a ťahá ma rýchlym krokom hore kopcom. Zastavíme pri ružovom vysokom paneláku. Dvere sú zamknuté. Šimo sa načiahne a kopne do presklenej časti. Na druhý pokus sa rozbije a sklo sa rozletí na všetky strany.
„Nestačilo by zazvoniť?“ zamrmlem nespokojne, zatiaľ čo hľadá kľučku, ktorou dvere otvorí zvnútra.
„Vždy som to chcel urobiť,“ hlesne a ako pravý džentlmen mi otvorí dvere. „Dámy prvé,“ dodá so širokým úsmevom.
Ďakovne sa na neho usmejem a prejdem k tabuli so zoznamom obyvateľov. „Býva na štvrtom. Dvere B,“ hovorím skôr pre seba. Po schodoch bežím rýchlo. Niet času nazvyš. Každá sekunda môže znamenať ďalší útok.
Jej byt je otvorený. Na chodbu z neho preniká vôňa parfumu. „Haló?“ volám do prázdnej chodby, „pani Sučíková, ste tu?“ Nikto sa neozýva. Všetko naokolo je až priveľmi čisté. Usporiadané. Normálne. Čudné…
„Poď sem,“ zavolá na mňa Šimo. Je v pracovni a pozerá do akéhosi zošitu na písacom stole.
„Čo tam máš?“ prídem k nemu. Hľadím na doktorský rukopis. Niečo v ňom rozlúštiť je skutočne komplikované. Avšak napokon mi zo zmesi čiar niečo vzíde. Bôrický park 16.1. o 16:30. Veď to je predsa dátum a aj čas, kedy začala okupácia.
„Čo sa mohlo diať vtedy? Ak sa mala s niekým stretnúť, nie je podozrivé, že to bolo práve v momente, keď sa všetko začalo?“ nerozumie Šiši. Sučíková bola jeho obľúbená učiteľka. Bola to rovnaká „pohoďáčka“ ako on. Ale mám pocit, že to bola iba pretvárka. Čo mala za lubom?
Otvorím zaprášený notebook vedľa zošita. Nie je zaheslovaný, takže sa mi bez problémov otvorí. „Možno nám niečo prezradí jej história. Pozri, má otvorený mail,“ ukazujem na displej. Prejdem ďalej a nájdem posledné maily v prijatej pošte.
Niečo sa chystá. Myslím, že už sa rozhodli. Útoku nepredídeme. Stretneme sa 16. v našom parku.
B.
Ani predtým ani potom nie je nič napísané. Na informatike sme sa kedysi učili, ako vystopovať elektronickú stopu a spolu s ňou aj miesto, z ktorého sa daná správa poslala pomocou tridsiadkovej sústavy. Možno by to bola ďalšia stopa, ktorá by nás doviedla k ľuďom, ktorí by sa vedeli postaviť za našu malú krajinku. Vpisujem kódy do mailu. A čoskoro…
„Mám to,“ zvýsknem a Šimo od ľaku skoro spadne. „Bratislava. Niekde pri Hviezdoslavovom námestí.“
Šimo sa doširoka usmeje. „Ide sa na stanicu,“ hlesne.

Pravidelné linky vlakov nezrušili, hoci vlaky chodia prázdne a skôr ako ľudí prevážajú zásoby. Nastúpime do prvého, ktorý ide do Bratislavy. Neunúvame sa ani kupovať lístky, veď kto by ich počas výnimočného stavu kontroloval? Sadneme si čo najďalej od lokomotívy. Pre istotu.
Po ceste prechádzame okolo sutín. Ako inak, všetko bolo zničené. V lesoch popri železnici pracujú ťažké stroje na ťažbu dreva. Ničia všetko, čo sa posledných tridsať rokov budovalo, aby zadržiavalo vodu. Ako tak plynie cesta, zaspím.
Zobudím sa na brzdenie vlaku. Sme na mieste. Na prvý pohľad neviem posúdiť, aké škody utrpelo hlavné mesto. Stanica vyzerá rovnako ako vždy, aj keď je vyprahnutá. Rýchlym krokom sa presúvame k najbližšej zastávke MHD. Nanešťastie, mestskú hromadnú dopravu zrušili. A podľa stavu pristavených autobusov súdim, že nadobro.
„Čo teraz?“ rozmýšľam nahlas. Pri stanici sú pohodené presne dva bicykle. Jednému síce chýba pól pedála, ale použiť sa dá. Hodím očkom na Šima a on s úsmevom prikývne. Sadáme na bicykle a čo nám polorozpadnuté pedále stačia, uháňame priamo do budovy bývalého kina na Hviezdoslavovom námestí.
Prekvapivo je na námestí práve akési zhromaždenie. Tiché, ale početné. Ľudia držia sviečky ako počas protestov spred sto rokov. Davu sa viac nevenujeme a vstupujeme dnu. V prvej miestnosti je celkom čisto. Vojdeme do prvých dverí, kam ma presne doviedla GPS v mojom mobile.
Nie sme v kancelárii. Sme v premietacej miestnosti. Biele plátno ticho visí. Stoličky sú uskladnené. Tu sa už dlho nepremietalo. Ako tak kráčame dole schodmi, podlaha jemne škrípe. Kdesi za nami znova zavŕzgajú dvere. Pohotovo sa hodím medzi sedačky, ale vytvorím tým akurát komický moment, keď Šimo kýva neznámemu zrelému mužovi a ja skuvíňam na zemi s jednou rukou na sedačke a s druhou zaseknutou medzi tými v nižšom rade.
„Ale, dobrý deň, ujo!“ s úsmevom ho zdraví Šimo.
„Čo to robíš?“ spýtam sa ho šeptom, ktorý by počul aj hluchý človek.
„Som slušný…“
Muž sa priblíži a zasvieti. Na plátne sa z ničoho nič začne premietať film. Čiernobiely. Nakloní sa nad sedačky a pozrie na mňa. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať.
„Ako ste sa tu vy dvaja dostali, do čerta?!?“ pýta sa. Nie je nahnevaný. Skôr vystrašený. Mám chuť mu sarkasticky odpovedať, že dverami, ale odpustím si to. „Nemali by ste tu teraz byť. Čo tu hľadáte? Poslal vás niekto z nich?“
Valcuje nás otázkami. Vyštverám sa na nohy, aby som nepôsobila ako „nevychovaný vandrák“. „Ospravedlňujem sa, že sme k vám vošli bez pozvania. Hľadáme človeka, čo by nám mohol pomôcť nájsť spôsob, ako skoncovať s týmto.“
„S čím?“
„S okupáciou,“ poviem aj so Šimom jednohlasne.
Muž sa oprie o stenu. Na tvári sa mu pohráva jemný úsmev. Snažím sa vyčítať, čomu patrí, ale nemám ani poňatia. „Ja to neviem,“ povie napokon, ale úsmev mu na tvári ostáva. Premýšľam, či ten výraz neznamená niečo ako zradu. Rýchlo som to zamietnem. Ten ujo má krásny slovenský prízvuk a aj črty typické Slovanom. „Každopádne, tento papierik to zrejme vie. Ak ste prišli až tu, potom viete, ku komu sa máte pridať,“ povie a otočí sa na odchod. „Nikomu nehovorte, že ste ma stretli. Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia,“ zakončí citáciou hymny.
Zavrie dvere a film z pozadia sa vypne. V ruke mi ostane iba papierik.
„Čo to tam je?“ nazeral Šimo cez moje plece.
Čítam odkaz napísaný úhľadným písmom:
Smrť Jánošíkova, 1 ,1, 1; Marína, 243, 8, 1; Marína, 286, 1; Mor ho! 1, (1,2); Rozžehnání, 3, 1; Marína, 288, 5, (4,5); Slávy dcéra, 0, 2; Matora, 1, 1, (3,4), Marína, 243, 1, (1,2)
Názvy diel mi dávajú iba vzdialený zmysel. Viem, čo sú zač. Ale tie čísla?
„Vystrelil si z nás,“ skonštatuje Šimo a kopne do jednej zo starých sedačiek.
Študujem odkaz. Kolieska v hlave sa mi točia ako na písomke zo slovenčiny. „Nemôže to byť len tak. Ja iba nechápem, čo má autor tejto super šifry s Marínou…“ dudrem si pre seba. Vtom mi v hlave blikne žiarovka. „Ako bola písaná celá tá skladba?“
„Aká?“
„Veď Marína!“
„A čo ja viem? Na slovenčine väčšinou spím.“
Prekrútim oči. „Tie čísla sú nejaké súradnice. Odkazy do daných diel. V niektorých sú iba dve číslice ako napríklad pri Mor ho! a Rozžehnání. V iných sú tri. Ak sa nemýlim, romantické a v Kollárovom prípade preromantické básnické skladby boli zložené z viacerých spevov. Myslím, že prvé číslo symbolizuje spev. To druhé by mohol byť verš a tretie…“
„Slovo!“ zvýskne. „Ale ako to dešifrujeme bez tých kníh. Pochybujem, že si sa ich učila naspamäť všetky. Až taká bifľa nie si.“
Jemne sa ma dotkne označenie „bifľa“ ale snažím sa nič nedať najavo. Musím uznať, že má pravdu. Neviem ani jednu spamäti. V hlave mi zažne druhú žiarovku. „Ten film. Sledoval si ho?“
„Ale áno… musím však priznať, že som už aj videl lepšie.“
„Čo to bolo?“
„Prvý slovenský film Jánošík. Na čo ti to je?“
„Scéna?“ neprestávam.
„Desíš ma. Práve ho vešali na hák.“
„Kde bol ten hák?“
„Preboha, však tu!“ vystrašene sa postaví do stredu sály a ukáže na miesto, kde bol zobrazený hák, keď ho priblížili. Rukou sa dotknem plachty. Niečo za ňou určite je. Nahmatám suchý zips a to ma iba utvrdí v tom, čo si myslím. Za plachtou je celá knižnica. Rýchlo nájdem potrebné knihy a už čoskoro mám pred sebou odkaz:
Horí zo sĺz, čo na smetiskách Tatier umiera,
zleteli orly, kdybys viděla ty bouřlivé mraky v škárach Devína,
někdy kolébka nyní národu mého rakev…
Môj Slavín na Sitne stojí.
A tu moja logika končí. Žiarovka sa vypína a ostávam zas iba ja…
„Nerozumiem tomu,“ priznám. „Dávalo mi to perfektný zmysel. Ale teraz…“ posadím sa na schody a tvár si skryjem do rúk. Šimo ma chytí za rameno.
„Asi ťa to prekvapí, ale asi som na to prišiel pre zmenu ja,“ hovorí upokojujúco a zároveň hrdo. Zdvihnem hlavu a hľadím na jeho úškrn.
„Horí zo sĺz, čo na smetiskách Tatier umiera, zrejme znamená, že do Tatier nemáme ísť, lebo by nás v očiach začali štípať oči pri tej skaze a začali by sme asi plakať. Zleteli orly, kdybys viděla ty bouřlivé mraky v škárach Devína… tento je vážne ťažký. Ale pozri, zrejme ani tam nemáme ísť. Zleteli orly, odleteli v našej súčasnej reči, búrkové mraky v škárach Devína neznejú práve najlepšie a asi by som ich stretnúť nechcel. To s tou kolískou asi nadväzuje na to predtým, nepodstatné preskočíme a v závere tam máme Slavín a Sitno. Slavín je tu v Bratislave a je tam cintorín padlých vojakov. A o Sitne sa traduje, že v ňom drieme armáda, ktorá čaká, aby v zlých časoch pomohla Slovákom ku slobode.“
„Myslíš, že máme ísť za vojakmi v Sitne?“
„Áno, presne tak. Ak som sa pomýlil… no radšej vezmi aj ten papierik,“ hrdo sa usmieva.
Vtedy mi to dopne. „Ty si geniálny,“ objímem ho a na líce mu vtisnem rýchly bozk. Odtiahnem sa však rýchlo preč. Z tváre mu srší blažené omámenie.
„Tak ideme?“
„Ideme!“ poviem rozhodnutá nájsť ďalších ako sme my. Ľudí, ktorí nezahodia svoju príslušnosť kvôli multikulturalizmu. Nehovorím, že ten je zlý. Ale slovenská identita je príliš jedinečná na to, aby ju človek len tak stratil. Naviac, okupačné vnucovanie cudzej kultúry je niečo, čo sa mi skutočne nepozdáva. Volajte ma pokojne národovkyňou, veď každý ňou aspoň trochu je.
Ruka v ruke s chlapcom, ktorého som ešte nedávno odcudzovala, nastupujem do vlaku. Vydávam sa v ústrety ceste, ktorá neviem kadiaľ bude viesť. Avšak viem, aký má cieľ. A to je to podstatné. „Veď sa oni stratia. Slováci ožijú…“