Naše tajomstvo
Ahoj, moje meno je Alex. Mám dvanásť rokov, rada tancujem a pečiem koláče. Mám kučeravé hnedé vlasy, nosím ružovú čelenku, ružové tričko a nohavice s motýlikmi. Jedného dňa sa mi stalo niečo čudné.
„Ahoj, mami, idem na tanečnú.“ „Ahoj, zlatíčko,“ odpovedala mi mamička a vyletela som z dverí.
„Dobrý deň, deti, dnes budeme tancovať na džez,“ pozdravila nás trénerka. Tancovali sme a zrazu, z ničoho nič, sme s mojou najlepšou kamoškou Emily zmizli z tanečnej sály a ocitli sme sa v minulosti, kde boli naše mamy ešte také malé ako my teraz. Skúšali tancovať to, čo my predtým s trénerkou, ale márne, nemohli sme sa premiestniť späť do prítomnosti. Tak sme sa rozhodli, že sa rozhliadneme po okolí. Videli sme tam veľa vecí, o ktorých sme zatiaľ iba počuli. Stretli sme aj naše mamy, ktoré nás ale nevideli, pretože sme boli neviditeľné. Ja a Emily sme sa teda usadili v dome, ktorý bol prázdny. Bola v ňom i posteľ, ale keď sme sa na ňu posadili, celá sa rozsypala, nakoniec sme si ľahli na zem a po chvíli sme aj zaspali. Ráno, keď sme sa prebudili, išli sme do lesa, ktorý bol hneď za domom. Nevideli sme tam nikoho, bolo tam úplné ticho. Zrazu popred nás prebehol nejaký tvor. On nás asi začul a aj uvidel, tak zastal. S Emily sme sa ho zľakli a chceli sme sa ísť skryť, on sa nám však prihovoril. Opýtal sa nás: „Čo tu robíte a prečo ma sledujete?“ My dve sme na neho prekvapene pozreli a odpovedali mu: „Sme z budúcnosti.“ On bol prekvapený, niekoho takého ešte nestretol. On totižto vedel, ako sa dostať do budúcnosti. Tak nám povedal: „Už dvadsať rokov som takých ako ste vy, nestretol. Poviem vám ako sa dostanete späť domov, ale má to háčik, musíte pre mňa štyri dni zbierať bylinky a pomáhať mi, až potom vás prenesiem do vašej prítomnosti.“
„No tak dobre, budeme ti pomáhať a zbierať bylinky,“ súhlasili sme.
„Tak zajtra začneme, poďte, teraz ideme ku mne domov,“ vyzval nás. Prišli sme do jeho domu, až keď sa už stmievalo. Bol to pekný dom, uložili sme sa spať.
Ráno sme sa zobudili na hlasné trúbenie. To trúbil ten tvor na znak toho, že máme už vstávať. Tak sme vstali a išli zbierať bylinky spolu s ním. Bol to vlastne vlk, ktorý rozprával. Vtedy sa nám to vôbec nezdalo zvláštne. Prešli asi dve hodiny, prestali sme zbierať bylinky. Išli sme mu upratať dom a navariť obed. Keď sme to mali hotové, najedli sme sa spolu s vlkom, no a potom sme všetci zaspali. Na druhý deň sa to opakovalo, a aj na tretí deň to bol takmer ten istý denný program. Štvrtý deň nás vlk nechal spať a netrúbil tak ako predošlé dni ráno. Keď sme sa zobudili, vlk nám povedal, aby sme začali znova tancovať ako predtým.
Zrazu sme sa ocitli tam, kde predtým. Stáli sme v našej tanečnej sále. Hodina tanca sa práve skončila. „Dovidenia, deti, zajtra sa vidíme!“ pozdravila nás pani trénerka. „Dovidenia, pani učiteľka!“ povedali sme všetci. Pri balení sme s Emily našli v batohu bylinky, ktoré sme nazbierali pre vlka. „Emily, poď ku mne domov urobíme si z nich čaj,“ pozvala som svoju najlepšiu kamarátku k sebe. Lepší čaj sme ešte nepili, potom som Emily odprevadila domov.