Obyčajný školský deň
Dnešný deň je ako každý iný. Ťahám sa z hodiny na hodinu a každých päť minút pozerám na displej časofónu dúfajúc, že už sa blíži koniec. Technológie napredujú a škola uviazla kdesi medzi dinosaurami.
„Akú máme ďalšiu hoďku?“ pýtam sa znudene spolužiakov.
„Deják,“ odpovedá mi môj kamarát Dušan.
„Zase? Bože môj, čo by som dal za ďalšiu informatiku!“
„To nie si jediný, kamoško.“
So smiechom sa všetci hrnieme do učebne a zdravíme Sumčekovú, sediacu už za stolom.
Sumička, ako ju „s láskou“ voláme, sa zatvári kyslo už po prvom pohľade na mňa.
Učebňa dejepisu je, ako väčšina, vybavená kreslami so sedačkami, po ktorých ma vždy ukrutne bolí chrbát. Pri kreslách stoja malé stolčeky a na nich už pomaly desať rokov staré prilby VirtReal 3000. Novšie prevedenia sú už iba veľké okuliare, ktoré pohodlne sedia na tvári, no na tejto škole sa vybavenia novšieho ako dekáda, asi nedožijem.
VirtReal. Tento prístroj vás najprv uspí a potom začne vysielať stimulačné signály do vášho mozgu. Všetko, čo vidíme, je vytvorené na počítači. Veľmi tomu nerozumiem, pretože na hodinách informatiky dobieham hodiny spánku, ktoré sú stratené pozeraním filmov a videí na mojich čisto nových šošovkách, ktoré sa pripájajú priamo na internet. Ťažko sa viem odtrhnúť od mýtických stvorení, starovekých hrdinov a akčných scén z klasických filmov na nejaké Sumičkine nudné bály s vylíčenými tetkami, ktoré rozprávajú jazykmi, ktorým nikto z nás aj tak nerozumie.
„Prosím, nasaďte si prilby a môžeme začať.“
Rezignovane si pripínam prilbu a pripravujem sa na ďalších štyridsaťpäť minút, kedy predstieram, že počúvam, čo učiteľka hovorí a nesmejem sa na oblečení okoloidúcich ľudí, medzi ktorých sme nenápadne integrovaní. Ale vždy iba stojíme a pozeráme sa, ako učiteľka ukazuje na rôzne veci a rozpráva o nich. Potom nech sa nečuduje, že je pre mňa zaujímavejší aristokrat z tohto inak nudného osemnásteho storočia, ktorý ide okolo, afektuje rukami, je napudrovaný, v pančuškách a s parochňou na namaľovanej hlave, ale len kvôli tomu, aby som sa schuti zasmial. Keď tak nad tým rozmýšľam, asi preto má Sumička pri pohľade na mňa vždy ten istý kyslý výraz na tvári.
„Pripravte sa! Tri, dva, jeden, štart!“
Učebňa mi mizne z očí a upadám do hlbokého spánku. Hneď nato sa ocitám v sále s vysokým stropom, z ktorého visia obrovské bronzové lustre. V strede sály tancujú muži a ženy oblečení v šatách, z ktorých mi je, ako vždy, hneď do smiechu. Zatínam zuby a snažím sa sústrediť sa na učiteľku, ktorá už začala rozprávať.
„Tu môžete názorne pozorovať módne oblečenie, najmä jeho filigránske detaily a šperky z neskorého barokového obdobia…“
Snažím sa tváriť ohúrene a negúľať očami nad tou istou sálou, do ktorej nás učiteľka berie už mesiac. Neviem prečo Sumička tak obľubuje tú istú scénku. Všetky baby sú tenké ako paličky, s korzetmi, ktoré vyzerajú, ako keby ich dusili, zatiaľ, čo všetci muži sa neúspešne snažia zakryť vypasené pupky za opasky a vyčačkané vesty. Na hlave majú biele parochne so zatočenými kučierkami.
„Počul som, že v osemnástom storočí sa väčšina bohatších ľudí kúpala iba párkrát za mesiac,“ hovorí mi Dušan potichu, „Niektorí len trikrát do roka, …alebo raz za tri roky? Nejak mi to vypadlo…“
„Neklam! Však by smrdeli na kilometer,“ odpovedám mu. Ťažko mu verím, pretože Dušan si rád vymýšľa rôzne blbosti, len aby zabavil triedu.
„Prisahám! Že vraj sa sprejovali rôznymi voňavkami, aby to zakryli.“
„Prečo by sa rovno neumyli?“ spýtal som sa, už sa riadne chechtajúc.
Než mi stihne Dušan odpovedať, počujem hlas Sumčekovej, ktorý ziape moje meno:
„Vidím, že pán Valiga sa zabáva. Povieš to nám všetkým, aby sme sa aj my mohli zasmiať?!“
Sklopím zrak na zem a cítim, ako mi červenajú líca. Vyzerajú ako tie namaľované, čo tancujú okolo nás. No, super, ďalšia poznámka. Vtom mi niečo napadne.
„Viete, pani profesorka, už ste nám ukázali virtuálne všeličo, ale ja tu nikde nevidím toalety. Tak som sa pýtal tu Dušana, či o hygiene niečo bližšie nevie…“ zahral som to do autu a tváril sa pri tom, ako budúci absolvent histórie.
Sumička zbledla, ale nedala sa.
„Privoňajte si k tamtej vysokej váze v kúte. Pred malou chvíľkou tam svoju potrebu urobil jeden z našich šľachticov. V prítomnosti kráľa, totiž nikto nemohol opustiť sálu!“ víťazoslávne sa na mňa usmiala.
„Tak, ale vy by ste mi mohli zas povedať, ktorý panovník vládol u nás v tomto období. Pred chvíľou som to totiž hovorila.“
Jej kyslá tvár a hlas vo mne vzbudzujú hnev.
Šprta Dušana však očividne zaujala jej nechutná informácia súvisiaca s vázou. Nespúšťa z nej oči. Práve sa k nej totiž blíži ďalší šľachtic a drží sa nenápadne pod opaskom. Dušan mi drgá do pleca a šepká.
„Pozri, Jožo! Druhý!“
Predtým než sa dokážem zorientovať, vyhŕknem:
„Jožo druhý?“
Trieda vybuchne do smiechu, ktorý je okamžite potlačený Sumičkou.
„Veľmi vtipné Jozef Valiga. Dúfam, že sa to bude páčiť aj rodičom.“
Hneď to ľutujem, no nechcem sa ospravedlniť. Len si predstavím ten malý arogantný úsmev, ako mi s radosťou napíše poznámku a radšej som ticho.
„To je pre dnes všetko. Vraciame sa z virtuálnej reality do triedy.“
Hneď, ako si dám dole starú prilbu, beriem tašku a idem z triedy von. Počujem však Sumičku, ako volá moje meno, ale je mi to jedno. Čo mi je po jednej poznámke medzi desiatimi?
Unudene sa vlečiem k jej stolíku.
„Jozef, som rada, že vás moje hodiny konečne zaujímajú. Nielenže ste mali dobrú otázku k výkladu o hygiene v minulosti, ale ešte ste aj vedeli správne odpovedať, čo znamená, že dávate konečne pozor. Píšem vám jednotku! Ten študentský slovník vám odpúšťam. Jozef II. bol vlastne Jožkom…alebo Jožom, ako ste vy správne povedali.“
Neverím vlastným očiam. Asi sa mi v šošovkách spustil nejaký sci-fi film. Ja a jednotka z dejáku?!