Okno do budúcnosti

Ahojte! Volám sa Leo a rozhodol som sa vám povedať môj príbeh. Raz pred rokom som bol v múzeu s kamarátmi a išiel som okolo obrazu, na ktorom bola zobrazená budúcnosť: boli tam ženy v rovnakých uniformách – vyzerali nejako takto: biela minisukňa, biela košeľa s modrými rukávmi a modré čižmy na vysokom podpätku. Muži zase mali oblečené modré sako, biele nohavice a modrú košeľu s kravatou. U detí mali dievčatá modré šaty a chlapci mali modré kraťasy a biele tričká s krátkym rukávom. Domy tam boli nesmierne vysoké, mohli mať najmenej dvestopäťdesiat poschodí. Tento obraz ma veľmi zaujal, preto mi bola veľká škoda sa ho nedotknúť. No, to som asi nemal robiť. Začalo sa mi krútiť v hlave a odpadol som. Keď som sa prebral, ležal som v nejakej miestnosti. Zbadal som starého pána, ktorý sa blížil ku mne. Mohol mať šesťdesiat rokov aj viac. ,,Zdravím ťa, Leo! Vitaj v dvadsiatom treťom storočí,“ povedal ten starý pán. Veľmi som sa čudoval, že pozná moje meno, no ešte viac som sa čudoval, že som v dvadsiatom treťom storočí. Mal som tisíc otázok, no nezmohol som sa na slovo. ,,Oddýchni si, čaká ťa toho ešte dosť veľa,“ povedal a odišiel. Opäť na mňa prišla únava a zaspal som. Keď som sa zobudil, čakali na mňa raňajky. Najedol som sa dosýta. Starý pán mi začal vysvetľovať, čo sa tu deje. ,,Si z dvadsiateho prvého storočia a preniesol si sa sem oknom do budúcnosti, to je ten obraz, ktorého si sa dotkol,“ začal s vysvetľovaním starý pán. „A kto vlastne ste? Odkiaľ ma poznáte?“ spýtal som sa. „Ja som Leo Svižný,“ myslel som si, že mi vybuchne hlava, alebo že zase omdliem. „Vy ste môj prapravnuk?“ Leo číslo dva dostal záchvat smiechu. Smial sa tak dlho, až som sa začal báť, či sa mu niečo nestalo. „Nie, ja nie som tvoj prapravnuk, ja som totiž ty. Preto som vedel, že mi raz príde návšteva z minulosti.“ Tým sa vyriešila jedna vec, no zostáva ešte kopec ďalších. „Ale to nie je možné, museli by ste mať najmenej dvesto rokov,“ povedal som. (Matematika nebola moja silná stránka.) „Je to možné vďaka modernej technológii, ktorá spomaľuje starnutie,“ povedal Leo číslo dva, ako keby to bola bežná vec. „A kde sa teraz nachádzame?“ spýtal som sa. „Nachádzame sa v dome dôchodcov v Poprade.“ Nestačil som sa diviť, hlavne keď som vedel, že som sa pohol zo Svitu do Popradu.

Kde sú moje veľké plány že pocestujem do Ameriky? Nedokázal som si ani predstaviť, ako to asi vyzerá v Amerike. Zápasil som s myšlienkou dozvedieť sa, čo sa mi v živote stane. Poznám však tú známu teóriu, že človek nesmie vedieť, čo pre neho budúcnosť chystá. Zrazu mi zišlo na um, že ma určite hľadá moja rodina. Začal som sa báť, že sa už nikdy nevrátim domov. „A ako sa odtiaľto dostanem?“ spýtal som sa horúčkovito. „Dostaneš sa odtiaľ len tak, že sa opäť dotkneš okna budúcnosti,“ povedal. „A kde sa teraz to okno budúcnosti nachádza?“ „Nachádza sa v popradskom múzeu, kde je prísne strážené,“ odpovedal Leo číslo dva. „Musím sa tam ihneď dostať!“ naliehal som. „Tu máš mapu mesta a z garáže si vyber flyboard,“ podal mi priesvitnú, letiacu dosku, na ktorej bola mapa mesta. Potom mi dal kľúče od garáže. Keď som tam vošiel, bol som v šoku. Videl som veľké lietajúce auto. Na boku som si všimol opreté dosky o stenu. Zobral som si jednu a postavil som sa na ňu, tá sa sama od seba začala vznášať. Pozrel som sa na mapu, kde sa nachádza múzeum. Zistil som, že flyboard je úplne fantastický! Pohybuje sa pomocou mojej mysle. Doletel som až k múzeu. Vstup bol v ten deň zadarmo. Hľadal som ten obraz po celom múzeu, potom som ho našiel. Bol chránený sklom. Blížil sa ku mne strážnik. Neváhal som a rozbil som ho, rýchlo som sa dotkol obrazu. Zdalo sa, že všetko vyšlo ako predtým. Opäť som omdlel. Zobudil som sa na zemi pred obrazom v našej dobe. Šiel som za kamarátmi. Nikto si nevšimol, že som zmizol. Tento zážitok som si nechal pre seba až doteraz. Dám vám iba jednu radu: Nedotýkajte sa exponátov v múzeách ani v galériách. Môžete skončiť blízko aj ďaleko! Dovidenia!