Začalo to vtedy, keď sa zrodila zvedavosť…

,,No toto nie, odmietam!“ ,,Ale no tak!“ Juraj už bol nervózny. Jeho priateľ Frederik len sedel na stoličke a krútil hlavou. V prázdnej triede boli už len oni dvaja. Na malej tabuli bol len jeden nadpis: EINSTEINOVA TEÓRIA RELATIVITY. „Frederik, uvažuj, celé to dáva zmysel!“

Teraz to nedáva logiku, preto vám to vysvetlím. Začalo to vtedy, keď sa zrodila zvedavosť. Postihla už veľa ľudí, no môžem vám prisahať, že zvedavšieho človeka ako Juraj Rúsky ste ešte nevideli. Už vo svojich dvoch rokoch mal otázky najrôznejšieho druhu, ako napríklad: „Mami, a kto bol prvý ujo?“ Alebo: „A prečo Slnko svieti?“ Jednoducho, zvedavec. A neskôr, jedného dňa, si položil otázku zo všetkých najšialenejšiu: „AKÁ BUDE MOJA BUDÚCNOSŤ?“ Ba čo viac, neskôr si položil takúto otázku: „AKÁ BUDE BUDÚCNOSŤ TOHTO MESTA?“ A napokon povedal toto: „AKÁ BUDE BUDÚCNOSŤ SLOVENSKA?“ Nuž, práve táto otázka mu nedala spať. Potreboval niekoho, s kým tento problém vyrieši. Rodičia by ho len vysmiali, preto sa obrátil na svojho verného priateľa Frederika. Tak, a teraz tu sedia v prázdnej triede s riešením napísaným na tabuli. „Frederik, veď si to predstav, ak pôjdeme rýchlosťou svetla, dostaneme sa do budúcnosti.“ ,,No… predstavujem si to, ale veľmi mi to nejde.“ „Tak to skús!“ Obaja zatvorili oči a z tmy sa im začalo črtať vnútro ultrarakety, ktorá pracovala na plné obrátky. „Juraj, čo si to urobil? Vráť to späť!“ Juraj zatvoril oči, ale nešlo to. „Skúsim otočiť chod.“ „A vieš, ako to máš urobiť?“ „No…vlastne… asi…. možno.“

„Vážení cestujúci, ste v cieli, odpútajte sa a vystúpte!“ ozvala sa nahrávka z malého repráčika v rohu rakety. Odrazu sa z pravého rohu vysunula stena a z podlahy sa povystrkovali schodíky. Juraj bez váhania vyskočil. Frederik sa ešte viac skrčil do sedačky. „Frederik, poď!“ zakričal na neho Juraj. „Nie, vďaka, ja radšej zostanem tu a skúsim zistiť, ako sa dostanem do našej doby.“ „Opustite časoraketu!“ pripomenul reproduktor z takzvanej „časorakety“. Frederik to ignoroval a zostal sedieť. Tak ako Juraj aj časoraketa strácala trpezlivosť a vyhodila Frederika zo… vlastne samej seba. „UAAA!“ TRESK. Frederik pristál tesne vedľa Juraja. „Poď, strachopud!“ Juraj kráčal po akomsi modrosklenenom chodníku a Frederik sa krčil za ním. Všetci ľudia, okolo ktorých prešli, mali akési ploské okuliare, ktoré vôbec nevyzerali ako okuliare, pripomínali skôr prístroj, ktorý sa dáva na oči v 9-D kine. „Tí ľudia žijú vlastnú realitu,“ zašepkal Juraj. „Husté, kde ich kúpim?“ Frederik sa odrazu zmenil zo strachopuda na Indiána Jonesa. Behal, skákal a bláznil sa. Vtedy Juraja niečo zaujalo: MÚZEUM. „No tak to som zvedavý!“ poznamenal a vošiel. Celkom ho prekvapilo, že v múzeu boli veci z jeho normálneho života. Dal si ruky do vrecka. „A toto je čo?“ spýtal sa sám pre seba. Vo vrecku niečo nahmatal. Pevne to zovrel a vytiahol. EURO. Jedno malé euro. Všimol si, že stojí pri sklenenej skrini, na ktorej bol nadpis: VÝKLAD MINCÍ. V skrini viseli eurá a centy. „Zlodej, tam je!“ skríkol akýsi chlapík v modrej kombinéze a mieril na Juraja prstom. Jurajovi hneď došlo, že to je policajt. V jednej ruke držal Frederika ako mačku.

Juraj zatvoril oči a čakal, čo príde. A keď ich otvoril, stál v triede. Na nešťastie, úplne sám. ,,To nie, Frederik! On tam ostal! Čo, čo budem robiť?´´ nech sa snažil, ako chcel, nevedel sa ocitnúť v časorakete. ,,Niečo tu je ináč.“ Skontroloval všetky stoličky, prevrátil celú triedu hore nohami a vtedy mu to došlo. TABUĽA. ,,Určite tu bola upratovačka.“ Roztvoril tabuľu a BINGO. Bola zotretá. Rýchlo na ňu napísal: EINSTEINOVA TEÓRIA RELATIVITY a zatvoril oči. Odrazu sedel v sedačke časorakety a odhodlane mieril do budúcnosti. Pristál našťastie hneď vedľa múzea a vytrielil dovnútra. Bolo prázdne. Zrazu začul hluk a rachot. Rozbehol sa za zvukom a dobehol na námestie, ktoré bolo plné ľudí. V strede davu stál Frederik v komickom obleku a mával ľuďom. Mal na sebe turban a akési plachty (vyzeral ako šarlatán). ,,Frederik, poď, prišiel som po teba.“ Frederik len sklonil hlavu k Jurajovi a povedal: ,,Prepáč, Juraj, ale nemôžem odísť, títo ľudia ma uctievajú, dokonca ma nazvali ĽOĽOM. Chápeš to?“ Juraj sa len chytil za hlavu: ,,Frederik, to nemyslíš vážne, vieš, čo to vôbec znamená? Tak dosť, ideme domov!“ Juraj schmatol Frederika a ťahal ho. ,,To je on! Chyťte ho!“ Juraj začul známy hlas gorilieho policajta z múzea. ,,No super, padáme!“ Juraj sa rozbehol najrýchlejšie, ako vedel a pritom ťahal Frederika za sebou. On už vedel, kde má ísť, a preto zahol rovno do múzea. Postavil sa do stredu a zatvoril oči, NIČ, ,,dokelu“ zahromžil. Vo dverách sa zjavil obrys gorilopolicajta. Ani jeden z nich nestrácal čas, gorilopolicajt sa rozbehol priamo k nim a Juraj začal ryť do dlážky známy nápis. ,,Konečne!“ skríkol a v poslednej chvíli zatvoril oči… a sú opäť v triede. Sami v triede. ,,Tak, myslím, že návrat do budúcnosti nemusíme tak skoro opakovať. Alebo? Možno…“