Čakanie na zázrak

„Ela! Vstávaj, je sedem ráno, treba ísť do školy!!“ …..Bože každé ráno tie isté slová, tie isté úkony. Zbytočne sa teším, že ide jeseň, zimu či dokonca jar s letom. Vždy čakám, že sa stane niečo úžasné v mojom živote. Takto to bolo aj po prázdninách, keď som sa konečne tešila do školy. Možno sa konečne stane niečo SUPER! Stretnem nových ľudí alebo dokonca zažijeme dobrodružstvo. Moje myšlienky prerušil otravný budík. „ Už idem …“ hundrajúc som opustila vyhriatu perinu. Chytro som si obliekla džínsy, tričko, bundu. Cestou k dverám som schmatla tašku, jeden sendvič medzi zuby a tresla dverami. Ani som si neuvedomila, koľko je hodín. Môj školský autobus sa blížil a ja som bola ešte len na konci ulice. V duchu som rozmýšľala, či sa rozbehnem alebo nie, ale nakoniec vyhralo moje svedomie. Stihla som naskočiť na poslednú chvíľu. Hodila som sa na voľné miesto a hľadela cez veľké okno autobusu. Decká nastupovali na každej zastávke. „ Ešte nie je chrípková sezóna,“ pomyslela som si. Všetci sa naokolo tlačili už ako sardinky v konzerve a autobusár naberal ďalšie deti. Keby mohol, tak ich hádam poukladá aj do batožinového priestoru. Ale konečne sme dorazili a trvalo ďalších päť minút, kým sme vystúpili. To už zvonilo poslednýkrát. Opäť behom do triedy. Len som chytila kľučku a už mi na plecia dýchal dejepisár. „Zase mi otváraš dvere?“ pozrel na mňa karhavo milým pohľadom. Ladne som sa zvrtla vo dverách, sklopila zrak a prešmykla sa do triedy. Čo bolo ďalej? To sa dalo čakať. Len nudné vyučovanie, sedem hodín mordovania sa na drevenej stoličke. „Už to nevydržím…!“ moja duša strašne potrebovala slobodu, voľnosť, trocha akcie…. Ale tu sotva nájdem čo i len čerstvý vzduch, keď tu dýcha v tejto malej triede dvadsať ľudí. Zrazu mi vystrelila ruka“ Pán učiteľ, mne je zle!“ vykríkla som a vyhrnula sa z triedy. Zastavila som sa len na dievčenských záchodoch. „Bože. čo som to urobila?“ však mi nič nie je, ale ten pocit bol super. O chvíľku za mnou došla Sandra: „ Čo ti je Ela? Poslal ma učiteľ.“

„ Je mi trochu zle,“ zaklamala som a snažila sa tváriť strašne utrápene.

„ Tak v tom prípade máš ísť radšej domov,“ odkazuje dejepisár.

„Dobre,“ s čo najmenšou radosťou som prikývla. Zhrabla som si veci a stonajúc som opustila mučiareň teenegerských duší. Keď som pomaličky došla za roh, vyhodila som batoh do výšky. Trikrát zvýskla. Aké to bolo jednoduché a rozbehla som sa v ústrety nákupnému centru. Áno, to je raj všetkých! Toľko úžasných vecí! Výklady s najnovšími koženými bundami, doplnkami, toľko čačiek – mačiek. Vyskúšala som si všetky novinky a strávila som tu skoro celý deň. Len môj žalúdok ma upozornil, že je veľa hodín. „Bože, musím byť doma skôr ako mama.“ Pozrela som sa na hodinky a rozbehla sa tajnou skratkou. Ledva som zabuchla dvere, zhodila veci, vysypala knihy na stôl. Už aj sa v zámke otočil kľúč. „Ahoj zlatko, už som doma!“ ozvala sa mama. „ Aký si mala deň?

„Výborný!“ vyhŕkla som. Skoro som prezradila, čo som prežila a tak som si zahryzla do jazyka.

„Som rada, že sa ti darilo,“ mama mi pohladkala moju hlavu sklonenú nad knihami. „ Idem spraviť večeru a potom ťa zavolám. Len sa uč.“ Dodala a už bola v kuchyni.

Ľahla som si nad otvorenú knihu a zadriemala. Zo sna ma vytrhla len večera.

*

Ďalšie ráno ďalšie deja vu. Nie, včera to bolo iné. Ten deň sa mi páčil, aj dnešok musí byť iný. Veru aj bol. V autobuse nebolo žiadne miesto, tak som sa musela tlačiť na stojáka. Spotené telá sa tiskali okolo mňa. Batoh malého prváka mi tlačil pod rebrá. Niekomu sa rozpučila desiata a pomaly mi stekala lepkavá šťava po mojich najobľúbenejších rifliach. Mala som chuť niekoho zabiť. Jediné, čo som mohla, bolo slobodne hýbať hlavou. Snažila som sa pozrieť, ako sme ďaleko od školy. To čo som však uvidela, boli gaštanovohnedé oči priamo hľadiace na mňa. Hneď som sklopila zrak. Naďalej som však cítila cudzí pohľad na sebe, ale viac som sa neodvážila pozrieť ani vľavo, ani vpravo.

Zaškrípali kolesá a všetci v uličke sme spadli na jednu veľkú kopu. „To bude zase deň.“ Čo najrýchlejšie som sa pozviechala a upaľovala do triedy.

„Ak sa budeš takto snažiť aj naďalej, bude z teba vrátnička,“ vyhlásila chemikárka. Obidve sme sa naraz dotkli kľučky. „ Skoro som to stihla, ….“ odvetila som a už aj som sedela v lavici.

Dnes som nemohla predstierať nevoľnosť, takže som musela zdolať sedem dlhých hodín. Na kúsok papiera som načarbala odkaz pre Sandru: „Nejdeme dnes do kina?“ a s presnou muškou som jej trafila stôl. Sandra sa otočila a rozhodila rukami. „Čo dnes hrajú? A o koľkej sa stretneme?“

„Nejakú francúzsku komédiu…. Neviem,“ zašepkala som „ Tak čo, ideš?“

„Veru ideš, Ela, a rovno pred tabuľu,“ ozvala sa učka chémie, „skús mi radšej porozprávať niečo o chémii. V taký slnečný deň a mne zamrzol úsmev na tvári. Za to v notese žiarila červená päťka. Toto sa mi teda nepodarilo, ale večer v kine mi to nepokazí.

*

Mama ma pustila do kina bez problémov. Však „čo hlava nevie, srdce netrápi“. Múdrosť našich predkov. A tie známky si opravím, keď príde čas. Teraz konečne stojím v rade na lístky. Okrem nich si kúpime so Sandrou aj veľký balík pukancov a dve kofoly. Sadli sme si do najvyššieho radu.

„ Pozri na toho chalana. Ten má ale pekné oči.“ Ukázala prstom Sandra na schody.

„Ktorý?“ hľadala som, koho asi myslí. Vtom som ju tresla po ruke. ,,Čo ti šibe? Veď si nás všimne!“ ale bolo neskoro. Tie hnedé oči som poznala. Boli to tie isté ako dnes ráno v autobuse.

„Ty ho poznáš?“ vyzvedala Sandra.

„Nie, nepoznám,…no stretla som ho dnes ráno.“ zašomrala som kamarátke, aby mi dala pokoj. Vtom sa ozval príjemný hlas: ,,Sedím na sedadle 10. Môžem prejsť?“

Ja som sa nezmohla ani na slovo, za to Sandra bola pohotová. Ihneď sa postavila a pustila hnedoočka. Ten si sadol rovno vedľa mňa. Sandra sa prihlúplo začala smiať. Cítila som strašné teplo, ktoré mi stúpalo až do tváre. V duchu som prosila, aby konečne zhasli svetlá, nech nikto nevidí, ako horím v mojich lícach. Pravým lakťom som štuchla Sandru do boku, ale ani to nepomohlo.

“Psst! Prestaň, už začína film!“ ohriakla som kamarátku. Tá však pokračovala vo svojej slovnej paľbe: „Čo tam po filme, tebe sa páči a mne si nič o tom nepovedala. Tajnostkárka.“

Bol to ten najdlhší film v mojom živote. Hoci som absolútne nevedela, o čom bol. Celý čas som tam sedela vedľa neho úplne ako priklincovaná. Je možné, aby človek počul biť splašené srdce? Moje tĺklo ako zvon v Notre Dame. Nemohla som sa na nič sústrediť.

„Ela. Už je koniec, “ naklonila sa ku mne Sandra. „Bolo to super, nie? Ja som sa toľko nasmiala.“

„Aj ja,“ strhla som sa, vyskočila na nohy, vysypala všetky pukance, rozliala kofolu a upaľovala po schodoch na ulicu.

„Kam tak bežíš? Veď počkaj, Ela!“ volala za mnou Sandra. Zastavila som sa až na chodníku na opačnej strane ulice. Len vtedy som začala konečne dýchať. Sandra ma nahnevane dohonila : „Čo sa ti porobilo? Ledva za tebou stíham.“

Nemala som chuť sa rozprávať. Len som mykla plecami a pobrala sa smerom domov. Zato Sandre sa ústa nezavreli celou cestou. Bola uchvátená filmom, o ktorom som ja nemala ani potuchy. Občas som jej prikývla a súhlasila s ňou.

V ten večer som zo seba nedostala už ani slovo. Schovala som sa pod perinu a s divným pocitom v žalúdku som zaspala.

*

Keď sa mi konečne podarilo otvoriť oči a pozrieť na budík, ukazovali 9:35. Samozrejme, že som zaspala. Veď som nevedela vôbec zaspať, prevaľovala som sa ako princezná na hrášku. Ale nebudem zúfať, veď jeden deň hore-dole. Pôjdem sa prejsť do mesta. Potulovala som sa celé doobedie. Aj mi bolo smutno za Sandrou. Keď sme boli naposledy v centre, smiali sme sa do chvíle, kým sa za nami neobjavil SBS -kár . Len-len že sme mu ušli. Ešte hodnú chvíľu nás triasol smiech pri fontáne, zahútane som myslela na kamošku nevnímajúc okolie a pritom som zotrvačne prechádzala okolo výkladov. Ani neviem prečo, zastala som pred žlto-červenými dverami. Zodvihla pohľad a tam zbadala hnedoočka. Zostala som ako obarená.

„Ahoj!“ pozdravil ma prichrípnutý hlas. „Ty dnes nie si v škole?“

„N..n..n nie , ja…..ja……ja „ nezmohla som sa na odpoveď.

„No vidíš, ja som sa tešil, že ťa uvidím v autobuse. Ale musel som k doktorovi,“ dodal bez jediného koktania.

„Pozviechaj sa,“ ticho som si hovorila, „ musíš povedať aspoň jednu súvislú vetu. „a už sa zo mňa vysypalo. „ Mrzí ma , že si chorý.“ a vtom som celá očervenela. „Bože, ja som blbá!“ hučalo mi mysľou.

Hnedoočko sa usmial, neuhol pohľadom ani krokom. „Nie je to nič vážne,“ dodal. „ Ideš nakupovať alebo pôjdeš už domov?“

„Asi sa tu ešte poobzerám a potom pôjdem. Asi som sa už dnes dlho tárala.“ Pokojnejšie som sa na neho usmiala a urobila jeden krok vľavo. Hnedoočko ustúpil tiež o jeden krok, ale na tú istú stranu. Chcela som sa mu uhnúť, ale zase sme sa obaja pohli na tú istú stranu. Ešte sme to dvakrát zopakovali, keď ma chytil za plecia. „ Zastavte ho!!!!!“ počuli sme ženský výkrik. Obaja sme sa obrátili, pohyblivé dvere sa pohli a do nás vrazil starší chlap. „Zastavte ho!!!!!“ nieslo sa celou predajňou, pričom sa k výkriku pripojil aj strašný piskot poplašného zariadenia. Traja sme sa váľali na chodníku hlava-nehlava. Chlap vo svetri sa snažil postaviť a utiecť. Hnedoočko ho v poslednej sekunde potkol a on spadol rovno pred nohy ochranky. Zmätene som pozrela na Hnedoočka „S tebou teda nie je žiadna nuda,“ zdvihol obočie. Ten mi už podával ruku, aby mi pomohol na nohy. „Chcela som niečo dobrodružné zažiť, ale nemyslela som tým váľanie sa na chodníku pred obchodom,“ zasmiala som sa a zároveň som zastonala.

„Bolí ťa niečo?“ spýtal sa Hnedoočko.

„Bolí ma rameno, asi som si ho vykĺbila pri tom páde,“ dodala som a druhou rukou som si držala plece.

Môj výlet sa skončil strašne. Samozrejme, že zavolali mamu. Prišla, ako najrýchlejšie mohla. Pozrela na mňa najprv ustráchaným pohľadom, potom pohľadom naštvaného tigra, ktorý ma roztrhá v zuboch len čo zostaneme samy. V obchode jej vysvetlili, čo sa vlastne stalo a z Hnedoočka a zo mňa spravili hrdinov dňa, pretože chlap si pod mohutným svetrom odnášal aj parádnu koženú bundu, za ktorú čírou náhodou zabudol zaplatiť. Ale ani to neobmäkčilo srdce mojej mamy. Verdikt bol jednoznačný, vykĺbené rameno a mesiac zaracha za zlé známky, chodenie poza školu a klamanie. Tie všetky zákazy, príkazy a poučenia sa dali vydržať. Celý týždeň bez Hnedoočka bol na nevydržanie. To bol ten najväčší trest!

*

Po najdlhšom týždni konečne na mňa čakalo moje dobrodružstvo v autobuse. Po dlhom čase som čakala na zastávke. Keď som nastúpila do autobusu číslo 7, cez tie všetky hlavy, pchajúce sa decká, som videla tie oči. Mala som pocit, akoby žiarili, keď ma zbadali, ale len do chvíle, kým sa mi pred nos nestrčila Sandra.

„Počuj, baba jedna, všetko mi musíš porozprávať. A samozrejme nič nevynechaj,“ uškŕňala sa Sandra a pritom energicky rozhadzovala rukami na všetky strany.

„Dobre, dobre. Môžeš ma konečne pustiť?“ poprosila som Sandru a pchala sa k Hnedoočkovi.

„To nemyslíš vážne,“ rozhorčila sa Sandra, ,,som tvoja najlepšia kamoška a ty ma chceš obísť kvôli …..?“

Povzdychala som si. „Poviem ti všetko,“ dodala som a kým autobus zaparkoval, vyrozprávala som Sandre všetko. Teda takmer všetko.

Ovial ma čerstvý vzduch, keď sa otvorili dvere. Zahľadela som sa na farebnú budovu školy a usmiala sa pre seba. „Moje dobrodružstvo dnešného dňa začína.“ Z myšlienky ma vytrhla niečia ruka na pleci a hlasom, ktorý som už poznala: „Môžem s tebou hovoriť?“

„Zasa lieta niekde v oblakoch…Nechám vás. Stretneme sa v triede, Ela, a nie že zase pôjdeš na nákupy….“ kývala mi Sandra ukazovákom pred nosom.

„Ha-ha-ha,“ uškrnula som sa, „veľmi vtipné.“ Hodila som rukou a rázne sa otočila na Hnedoočka.

„Nešla by si cez víkend do kina?“ opýtal sa bez okolkov Hnedoočko.

„Rada by som šla, ale mám ešte tri týždne zaracha. Musím napraviť, čo som domrvila. Taká bola dohoda medzi mnou a mamou.“ Sklopila som smutne oči. „A ozaj, bola som v tom obchode. Aj s mamou,“ prevrátila som očami. ,,A predstav si, darovali nám tú koženú bundu ako vďaku za pomoc. Ale keďže je pánska a všetka zásluha patrí aj tak tebe, chcela som ju dať tebe.“ A už som z batohu vyberala bundu.

„To myslíš vážne?“ opýtal sa prekvapene.

„Neboj, všetko už len po dohode. Patrí tebe,“ podala som ju Hnedoočkovi.

„Zoberiem si ju do kina. Dohodnuté. Teraz však rýchlo do triedy, lebo už zvoní.“ Rozbehol sa po chodbe. ,, Mimochodom, volám sa Patrik!!!“ zakričal za mnou.

Ledva som sa dotkla kľučky. Za chrbtom som začula len jednu vetu: „Mimochodom, už zase meškáš….rovno zostaň pred tabuľou!“ povedala posmešne chemikárka.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.