Zabudnutá trieda

(Poviedka o Eme a Igym)

Ema s Igym hrali poobede v škole šach (aspoň sa o to pokúšali). Ema učila svojho bratranca Igyho rôzne nové ťahy a triky s ktorými sa jej darilo a Igy učil Emu počítať body za figúrky. Obom to išlo a aj ich to bavilo. Počítali si body a výhry- Ema vyhrala dvakrát a Igy tiež. Bolo piate kolo, ktoré malo rozhodnúť o výhre Igyho alebo Emy. Eme sa od začiatku darilo a tešila sa na svoju výhru, no prerušil ich učiteľ. Vtrhol do triedy a začal sa prehrabúvať v učiteľskom stole.
„Fixky sú v skrini,“ povedala mu Ema.
„Hej, ale neviem nájsť triednu knihu,“ odpovedal pán učiteľ a nervózne sa poobzeral. „Neviete, kde môže byť?“
Igy pokrčil plecom a posunul svojho koňa. „Neviem.“
„Nepôjdete sa pozrieť do technickej učebne? Ja pozriem, či sa triedne knihy nevymenili so 6.B. Už sa aj to raz stalo,“ povedal učiteľ a odišiel z triedy. Ema sa postavila a štuchla Igyho.
„Poď pozrieť do tej technickej učebne. Nájdeme triednu knihu a môžeme pokračovať v šachu. Aj tak vyhrám ja,“ ukázala na Igyho koňa uprostred jej figúrok. Igy sa neochotne zdvihol a s Emou odkráčali po schodoch do katakomb. Katakomby boli tmavé a už tam neboli ani upratovačky. Na konci chodby sa nachádzali staré dvere, ktoré viedli do technickej učebne. Ema ich kľúčikom otvorila a aj s Igym vošli dnu. Na stole ležala červená triedna kniha. Igy ju zobral do ruky a ukázal ju Eme.
„Tadá!“ povedal a zadíval sa na staré dvere bez kľučky za stolom.
„Čo je?“ nechápala Ema.
„Tie dvere… Ktovie, čo sa za nimi nachádza,“ povedal Igy.
„Čo by sa nachádzalo, piatacké skrinky, nie?“
„Ale čo ak tam nie sú piatacké skrinky?“ nesúhlasil Igy.
„A čo by tam malo byť, ak nie skrinky? Východ zo školy?“ zasmiala sa Ema a zobrala Igymu triednu knihu z ruky.
„Ja ich idem otvoriť,“ zaťal sa Igy. Ema sa zarazila. Igy obišiel stôl a drgol do dverí.
„Potrebuješ kľučku, bez nej to neotvoríš,“ povedala Ema a triednu knihu položila späť na stôl.
„Tak mi pomôž. Aj teba to zaujíma. Keby ťa to nezaujímalo, už dávno odídeš.“
„Nepopieram, že ma to zaujíma,“ povedala Ema vážne. „Ale mal by si to nechať tak, lebo budeme mať od riaditeľa zle.“
„Nebudeme. A keď hej… zvalím to na seba, dobre?“
Ema pomaly obišla stôl a ruky si priložila na dvere.
„Stále si nemyslím, že je to dobrý nápad,“ povedala nervózne a poobzerala sa, aby si bola istá, že ich nikto nevidí.
„A čo ak sú pri skrinkách ešte piataci? A čo ak niekto príde? A načo to vlastne robíme?“
Ema sa nervózne obzerala a stískala päste. Igy si jej otázky nevšímal a pokračoval v rozprávaní:
„Keď poviem „teraz!“, zaprieš sa do dverí, platí?“
Ema si vzdychla a prikývla.
„A načo to teda robíme?“
„Aby sme zistili, čo je za dverami.“
„Piatacké skrinky, to viem aj bez vylomenia dverí.“
„Teraz!“
Ema s Igym naraz udreli do dverí a tie sa s vŕzganím otvorili. Ema sa nestačila diviť. Namiesto piatackých skriniek sa za dverami nachádzalo niečo, čo ešte jakživ nevideli. Bola to trieda. Bola malá a určite aj veľmi stará. Všetko – lavice, podlaha, stôl aj steny boli z tmavého, takmer čierneho dreva. Lavice vyzerali ako z kostola a na nich boli malé tabuľky s kriedami. V rohu triedy stála malá piecka, no aj tak bola v triede zima. Učiteľský stôl bol o čosi väčší ako ostatné a na ňom bol papier, pierko a atrament. Oproti laviciam bola celkom malá tabuľa. Na nej bolo napísané: 25.6.1954. Igy zhíkol.
„Ema, veď to bolo pred 60 rokmi,“ povedal a podišiel bližšie. Drevená spráchnivená dlážka vŕzgala a dávala najavo svoju starobu. Ema zobrala zo stola papier s pár atramentovými fľakmi a zaujato si ho obzerala. Igyho ale zaujalo niečo iné z učiteľského stola. Kniha, ktorú si predtým nevšimol. Igy ju zobral a začal v nej listovať. Mala vyblednutý hnedočervený obal a stránky boli popísané hranatým písmom.
„Je to denník,“ prehlásil Igy po chvíli.
„Čí?“ vyzvedala Ema.
„Jolana Zelená. Očividne to bola učiteľka tejto triedy. Počúvaj:
VŽDY SOM CHCELA BYŤ UČITEĽKOU A TERAZ SA MI TO SPLNILO. NÁHODA, ŽE PRÁVE TU, KEĎŽE OTEC POMÁHAL TÚTO ŠKOLU OPRAVIŤ… Bla… bla… Tu je to! DNES SOM V PIVNICI UPRATOVALA A ZA SKRIŇU MI SPADOL ZOŠIT. RUKU SOM SI STRČILA MEDZI SKRIŇU A STENU A ZBADALA SOM TAM DVERE. CHCELA SOM SKRIŇU ODSUNÚŤ, ALE BOLA SOM SAMA A SKRIŇA BOLA ŤAŽKÁ. NAPADLO MI, ŽE BY TO MOHLI BYŤ DVERE, KTORÉ RAZ SPOMÍNAL OTEC. Musíme sa tam ísť pozrieť, Ema!“
Igy sa otočil a kývol rukou na Emu, aby šla za ním. Tentokrát Ema nič nenamietala. Zišli pomaly po schodoch do pivnice. Okrem vysokej poličky tam nebola žiadna skriňa a Igy ju opatrne odsunul. Naozaj tam boli dvere.
„Ema, asi som to našiel,“ zavolal. Ema pribehla a snažila sa dvere otvoriť, ale nešlo to. Boli zaseknuté.
„Ako ich otvoríme?“ dumala Ema nahlas. „Skús to ty, Igy.“
Igy stisol kľučku a zaprel sa do dverí. Ema mu pomohla. Oprela obe ruky o dvere a tlačili, až kým sa dvere nezačali otvárať. Dvere zrazu povolili a Ema s Igym prepadli do tmavej miestnosti.
„Au!“ skríkla Ema, keď rukou spadla na drevenú debnu. Igy vytiahol z vrecka mobil a zasvietil si, aby videl. Hneď ako zbadal debnu, poprosil Emu, či mu nepomôže vytiahnuť ju von.
„Ktovie, čo v nej bude,“ tešil sa, keď ju ťahali po zemi. „Je naozaj ťažká. Určite bude plná.“
Keď debnu dovliekli pred pivnicu, Ema ju otvorila. Jej obsah oboch veľmi potešil a prekvapil. Staré tabuľky, grifle a fotky starých tried- ešte čierno-biele.
„Aha, Ema, toto vyzerá ako ty,“ ukázal Igy na dievča na jednej z fotiek. Ema sa zasmiala a hodila jeden z grifľov do debny.
„Ale naozaj mi to niekoho pripomína… starkú. Pozri, aj rok sedí.“
Igy si fotku ešte raz obzrel a prikývol.
„Je to starká.“
Keď objav ukázali riaditeľovi, veľmi sa potešil. Niektoré fotky si vystavil na pamiatku v riaditeľni a Eme s Igym daroval tú, na ktorej bola ich starká. Ema s Igym sa zaslúžili o objavenie histórie školy.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.