Líška Ryška

Všetky veci, ktoré sa udejú v našom svete, majú nejaký význam. Nič sa nestane len tak náhodou. No môže sa stať, že niektorým zmenám pomôžeme aj vlastným pričinením.

Veď ani to nebolo tak dávno, keď sa po našich horách ponevierali líšky. Ich kožuchy boli sivasté, hnedasté, krémové. Líška Ryška sa zakrádala po horských oblastiach. Počas teplých mesiacov s potravou nebol problém. Všade bolo plno zajacov, prepelíc….. Líšky vládli lesu a všetky zvieratká sa ich báli.

Ale keď nastala krutá zima, všetky tvory sa schovali do svojich brlohov. Líška Ryška si často líhala s prázdnym bruchom. Zaspávala a pritom počula muzikantov vo svojom bruchu vyhrávať. Pred očami vídala chutnú prepelicu, zajačinu. Aj na jej kožuchu bolo vidieť, že je stále hladná. Pobrala sa teda z vysokých hôr bližšie do lesov. Zatiaľ sa sem neodhodlala, pretože na kraji lesa žili ľudia v drevených domoch. Boli hluční a sami niekedy lovili lesné zvieratá. Hlad bol však silnejší. Ryška sa odhodlala na nočnú prechádzku po dedine. Pomaličky sa zakrádala. Viedol ju jej verný ňufák, ktorý ju nikdy nesklamal, keď sa jednalo o jedlo. Tentoraz ju jej ňufák zaviedol ku gazdovstvu gazdu Ondra. Priamo si to Ryška namierila ku kurínu. Tu spali tie najtučnejšie sliepky v širokom okolí. Oblizla sa, líščou prešibanosťou jednu schmatla a utekala do svojej nory. Tento večer si líhala líška s plným a spokojným bruchom.

Bez väčšej námahy sa dostala k večeri. Bola rozhodnutá, že kým trvá zima, bude chodiť na obživu ku gazdovi Ondrovi. Líška Ryška bola spokojná, jej brucho bolo opäť každý deň plné. Kožúšok sa v mesačnom svite len tak leskol. Menej spokojný bol však gazda Ondro. Jemu začali z kurína ubúdať sliepky. Vajíčok na praženicu bolo čím ďalej tým menej. „Idem chytiť toho zlodeja!“ vyhlásil gazda Ondro a päsťou buchol rázne po stole. Striehol celý deň. Potom striehol už aj v noci, ale zlodeja nevystriehol. Rozložil pasce, ale naša Líška bola riadne prešibaná. Každú pascu obišla. Opäť bolo o sliepku menej. Gazda Ondro zúril. Chodil po dvore a hlasno hromžil: ,,Veď ja ťa dostanem! Vari je ten zlodej neviditeľný?“ pýtal sa sám seba. Vtom mu niečo napadlo. Zobral vedro, klince, dosky, lano. Pobral sa do kurína. Zaplátal všetky diery, vedro upevnil nad dvere pomocou lana. Potom ho celé naplnil. Keď bola pasca hotová, spokojne vošiel do domu a čakal, či pasca bude fungovať.

Slnko si po celom dni išlo zdriemnuť za horu. Strieborný Mesiac opäť zavládol nočnej oblohe. Keď vyšla aj posledná jagavá hviezda a všade navôkol zavládol pokoj a ticho, naša šibalka líška Ryška sa vybrala do kurína na nákup. Len na chvíľočku sa Mesiac schoval za mrak. Nenápadná sivá líška Ryška obišla spokojne všetky diery v kuríne, ale ani jedna nebola voľná. Jedine pri dverách bola malá škulinka. Zaškrabla labkou a dvere sa trochu odchýlili. Pomaly si prestrčila hlavu, potom telo. Uchmatla sliepku a pchala sa dierou von. Už zostávalo vytiahnuť len chvost, keď sa zrazu dvere zaklapli. S veľkým hrmotom spadlo vedro na líšku a obliala ju oranžová farba. Pri takom hluku bol gazda Ondro hneď pri kuríne. „A mám ťa, ty zlodej sliepok!“ zvolal radostne a nestihol sa čudovať. Zobral veľkú palicu a líške Ryške naložil na chrbát päťadvadsať. Tá sa toľko hádzala, až si nakoniec uvoľnila chvost z dverí a ušla spod gazdovej ruky. Trielila, čo jej labky stačili. Už z diaľky ju zazreli nočné zvieratká. Stihli sa všetky poschovávať, keď bežala do svojej nory. Tam sa chcela zbaviť farby zo svojho kožucha. Váľala sa po zemi, oblizovala sa celú noc, ale farbu nie a nie zmyť z kožucha. Zostalo jej len biele brucho a sivobiely koniec chvosta.

Líška Ryška zďaleka obchádzala dedinu a na jar, keď sa jej narodili mláďatká, boli celé ryšavé, len brušká mali biele a končeky chvostov mali sivobiele. Odvety už sú líšky hrdzavé.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.