Učebnica biológie pre základné školy

Domov priletela so zlomeným nosom. Manžel ju už čakal, lebo keď z okna pozoroval vtáky, všimol si svoju ženu zvláštne prehnutú a držiacu si ozdobu tváre v zakrvavenej vreckovke. Utekal jej otvoriť dvere, aby náhodou nenarazila aj do nich. Možno by ju poľutoval, ale za posledný rok a pol si zlomila už toľko kostí, že v nemocnici je VIP zákazníkom.
„Tu máš uterák, trochu sa poutieraj, ja zbehnem po kľúče od auta a môžeme vyraziť.”
„Myslím si, že netreba. Daj mi tú handru.”
Len sa poškrabala. To si aspoň myslela. Alebo, lepšie, to si namýšľala. V skutočnosti nechcela ísť za tým mladým doktorom, lebo má chladné ruky, a keď jej bude naprávať nos, určite jej naskočí husia koža a Miro s ňou opäť ďalšie dva týždne neprehovorí, lebo vraj „keď ju priťahujú mladí doktorkovia, nech sa rozpráva s nimi”.
„Aj tak je to tvoja vina.” Len teraz si to uvedomila. Áno, jeho vina. Keby jej pomohol s fotením, nič by sa nestalo. Chytil ju, keby padala. Ako keď princ chytá princeznú. Ibaže oni sú o štyridsať rokov starší. Možno by sa polámali obaja.
„Ja žiadne trávy fotiť nebudem.”
A tak aj bolo. Ona fotila a on pozoroval vtáky. Nemôže povedať, že by jej nikdy nepomáhal. To vôbec nie. Napríklad také vtáky nafotil on sám. Dokonca jej poskytol ornitologickú príručku a celú kapitolu jej vlastne nadiktoval. So zvieratami mala aj tak problém. Nebavilo ju písať o tom, ako funguje tráviaci systém dobytka alebo ako prebieha párenie slimákov. Vraj trvá až 12 hodín. Rastliny, to bolo jej. V tomto je odborníčka to je jej život. Najradšej má Archangeliku lekársku. Bylina statného vzrastu s rozkonárenou stonkou, z ktorej vyrastajú blanité listy. Čeľaď: zelerovité. Naživo ju však nikdy nevidela, aj keď je to celkom obyčajná rastlina. Až do dnes. Práve obchádzala ústie miestneho potoka na kopci za domom, keď si medzi kameňmi všimla veľký kvet. Prišla bližšie, a bola to Archangelica. Natešená vyťahovala foťák, aby to zachytila, na začiatok si stihla spraviť selfie s rastlinou, a keď sa otáčala, šmykla sa. Našťastie, foťák držala v rukách nad zemou, ale keďže nemala ani jednu ruku voľnú, schytal to nos. Aspoňže tú selfie stihla ešte predtým, ako si ho pokrivila. Teraz je trochu asymetrický.
Učebnicu má dávno hotovú, fotí už iba pre radosť. O dve hodiny by ju mala prvýkrát prezentovať pred študentmi z rôznych stredných škôl, takže nemocnica neprichádza do úvahy, ani keby jej nos odpadával. S pulzujúcou bolesťou v hlave vybehla po schodoch osprchovať sa, prezliecť do niečoho formálneho a zopakovať si prezentáciu. Pripravila si len záchytné body, ostatné bude improvizácia.
V aute zistila, že už desať minút mešká a Miro ani náhodou nepridá, lebo „on sa nezabije preto, že ona je spomalená”. Nakoniec to stihli len preto, že aj žiaci zo vzdialenejších škôl meškali. Nestihla sa ani vydýchať a už ju hnali pred auditórium.
Má to skoro celé premyslené. Na začiatok niečo nápadité, trochu vtipné, ale netradičné.
„Som učiteľka miestnej školy, a aj keď mám viac rokov ako kíl, budem sa vás snažiť zaujať.” Mikrofón je ťažší, ako vyzerá, ruka jej trochu padala, asi preto sa nikto nezasmial na „vtipnom“ úvode. V hlave si zaškrtla kolónku „predstav sa” a pokračovala bodom „ako koncipovala učebnicu”. „Keď ma vydavateľstvo oslovilo, aby som zozbierala všetky moje poznatky a vytvorila učebnicu biológie, bola som poctená. Hneď som začala študovať všetky dostupné materiály, najmä o zvieratách, pretože s nimi som nebola celkom stotožnená. Rastliny boli moja radosť. Trvalo mi to asi rok a pol, kým som všetko nafotila. Najprv som pobehala lúky, ale hneď druhý týždeň som si zlomila nohu, tak som ďalšie tri mesiaca písala iba teóriu.”
Periférne si všimla manžela, ako si búchal rukou o čelo. Vedel, čo príde.
„V nemocnici mali polohovateľnú posteľ, ale ja som ju nevedela ovládať, tak som si, samozrejme, zlomila prsty na pravej ruke. Môžete si všimnúť, že ešte teraz sú trochu krivé.”
Z obecenstva sa ozval neistý smiech, ale ona pokračovala.
„Tak som už ani teóriu nemohla písať. Po tých troch mesiacoch som sa vrátila do terénu, môj manžel mi už stihol nafotiť okrídlenú zver, ale rastliny, to vôbec. On je taký akčný, presne ako vtáky, ja som skôr pokojná. Možno preto k sebe tak pasujeme.” Opäť smiech. Asi sa trochu zamotala v ich vzťahu, ale už ide priamo na vec.
„No, keď som sa už vrátila do prírody, pobehala som hory aj nížiny, mala som v sebe taký pocit, že ma to pripravilo na maratón. Tak som si ten maratón šla zabehnúť do Košíc a skončila som druhá.” Celkom vzadu, na posledných troch stoličkách, sedí učiteľ s dvoma žiakmi, a od smiechu sa až prehýbajú, čo jej pripomenulo bolesť v nose.
„Kým som behala, ešte som to necítila, ale cestou domov som zistila, že som si pravdepodobne natiahla šľachy. Ďalšie tri týždne som iba ležala, ale to neprekážalo, lebo som mala všetok materiál potrebný na dopísanie celej učebnice. Vydavateľstvu som poslala finálnu verziu a oni mi odpísali, že všetky zábery nemôžu použiť, lebo ich je veľa, ale oceňujú moju snahu. Celkom ma to mrzelo, lebo dosť som si pre ne vytrpela. Aby toho nebolo málo, keď som si balila veci do tašky na prvé stretnutie s vydavateľstvom, zistila som, že mám zlomenú ruku. Neviem ako a neviem prečo, ale stalo sa.”
V miestnosti sa ozývali vzdychy a ľudia si len zakrývali ústa, aby sa nesmiali príliš hlasno.
„Ale učebnica sa zrodila. A som rada, že som jej autorkou. Že po mne niečo zostane, lebo predsa len už nie som najmladšia. Jediné, čo ma mrzí, že obsadili moje miesto učiteľky biológie a prijali mladšiu kolegyňu, takže aktuálne učím matematiku…”
Celá učebňa sa nahlas smeje.
Miro si ešte stále búcha rukou o čelo.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.