Tam hore

V poobedných hodinách je námestie naozaj krásne. Slnečné lúče sa rozprestierajú po všetkých strechách budov a odrážajú sa vo výkladoch obchodov. Hemžiaci sa obdivovatelia mesta či obyčajní prechádzajúci sa vždy pozastavia pri fontáne, ktorej stred tvorí obrovská socha jazdca, ktorý tasí svoj meč proti nepriateľom. Bráni mesto. Niekoľko očí ju sleduje a pripomína si divoké boje, ktoré sa pred storočiami odohrali. Deti, ktoré ešte nie sú zaujaté históriou a veľkoleposťou námestia, sa buď naháňajú medzi lavičkami alebo sa snažia chytiť otravných holubov. Často neúspešne. Mamičky ich nakoniec uchlácholia tým, že im dovolia hodiť si šťastnú mincu do slnkom žiariacej vody vo fontáne.
Bohvie koľko drobákov sa na jej dne skrýva. Kiežby som len mala poňatia. Sedela som na lavičke a pozorovala ten chaos okolo. Ľudia sa ponáhľali, deti plakali, tínedžeri sa smiali na prihlúplych vtipoch. Starenky vysedávali na lavičke a klebetili, zatiaľ čo ich manželia sa zabávali pri jednom pive.
Keď som takto sedela a mala výhľad na každého, kto okolo mňa prešiel, zatúžila som po inom živote. Po niečom lepšom. Zatúžila som po niekom, kto by ma sprevádzal, kto by mi určil smer. Nebolo to len dnes, čo som si želala mať niekoho po svojom boku. Túžim stále, dookola po tom istom.
Keď sedím na námestí, mám pocit, že som súčasťou niečoho. Rodiny, ktorá sa pohybuje v istom čase na určitom mieste. Môžem si nahovárať, že keď sedím na tejto lavičke, v tento čas, som medzi priateľmi, medzi známymi. No keď sa zotmie a moja rodina sa rozpŕchne, dostávam sa do situácie, kedy sa toto námestie mení na nebezpečnú zónu. Vtedy sa tu bojím zotrvať. V noci.
Bolí ma vedomie, že nemám rodinu. Som opustená, bez domova, nemám priateľov. Na celom svete nie je nik, kto by poznal moje meno. Akoby som nežila. Prežívať zo dňa na deň, nájsť si niečo na jedenie, napiť sa. Nie som finančne zaistená. Robím to, čo je v štáte trestné. Kradnem. Nerobím to preto lebo ma to strašne baví. Ale vďaka tejto zlej veci prežívam. V meste je mnoho pouličných gangov, ktoré nútia deti bez domova kradnúť. Musia to urobiť, inak zomrú. Deti sa nevedia brániť, a preto robia to, čo im starší a silnejší kážu. Zatiaľ sa mi darí týmto podlým ľuďom vyhýbať. Ale ako dlho? Je len otázkou času, kedy ma jeden z nich v noci chytí, že spím na území toho a toho. Neubránim sa a dokonca ani neutečiem. Títo ľudia majú svojich špehov. Očakávajú, že im vrazíte nôž do chrbta. Vedia, že tá vaša lojálna tvárička je len zásterkou chystaného úteku. A vlastne ani neviete, komu môžete veriť. A preto sa na ulici spoliehajte len sami na seba.
Stmieva sa. Je čas nájsť si vhodné miesto na prenocovanie. Tento život nie je ľahký. Už vôbec nie, keď sa na vás ľudia, ktorí majú všetko, dívajú s pohŕdaním. Vždy, keď sa zotmie, mám strach. Práve teraz sa zobúdza v mojom vnútri. Dnešná noc bude peklo. Tak ako bola včerajšia a ako budú i nasledovné. Viete, ja verím na zázraky. Verím, že jedného dňa budem svojim deťom rozprávať môj príbeh s úsmevom, verím, že sa vyhrabem z tohto miesta. Želám si to. Želám si lepší život.
Nielenže obloha tmavne, ale i počasie sa mení. Musím si obliecť kabátik, ktorý som predvčerom našla v kontajneri. V žalúdku mi buble. Mám hlad. Celý deň som sa sústredila na svoje želanie, že som aj zabudla na jedlo. Mám posledné dva krajíčky chleba v ruksaku. Bojím sa, že dnes neprežijem. Každý večer je to o hubu. Ani neviem, koľko je hodín. Kráčam po ulici a trhám si kúsky z chleba, pomaly ich prežúvam, aby som sa nasýtila. Vyhýbam sa tým uličkám, v ktorých sa zdržuje najväčšia tma. Hľadám vhodné miesto na prenocovanie. Zrejme sa znova vydám dole ulicou k rieke a usalaším sa pod mostom. To miesto môžem označiť ako bezpečnú zónu.
Je tak veľa vecí, o ktorých snívam. Rada by som vyštudovala. Milujem kreslenie. Posledné peniaze, ktoré mi zostanú, vždy utratím za skicár a ceruzky. Je to moja vášeň, moja
pomoc, môj únik. V kresbách zobrazujem svoje túžby, sny, ale i veci, ktorých sa najviac desím. Chcela by som byť maliarkou. Namaľovať obraz, ktorý bude obdivovaný celým svetom. Takto si viac-menej zarábam počas letných mesiacov, keď sa mesto hemží turistami.
Rozliezajú sa v uliciach ako mravce. A ja ich maľujem. To je môj biznis. Pätnásť eur za obraz. Počula som niekoľko komplimentov na moju tvorbu, lenže to boli iba plané slová, ktoré mi nezaistili žiadny úspech. A preto teraz ležím pod mostom a túžobne prosím nebesá, aby mi zaistili lepší život.
Mať sny je krásne, je nádherné zavrieť oči a predstavovať si, aký by to bol život keby… Horšie je spamätať sa, uvedomiť si, že realita nie je ten svet za zavretými očami.
Realita je tu a teraz. Realita je tu pod mostom. Tu teraz ležím so zavretými očami a snívam.
A upadám do spánku.
Zobudím sa na nejaké zvuky. Počujem kroky. Toto je ten okamih, kedy dieťa volá svoju mamičku, lebo sa bojí. Koho ja budem volať? Spolieham sa na hviezdy na nebi, že ma ochránia. Hlasy sa blížia. Niekoho hľadajú. Nerozoznávam ich vek. Ale sú to muži. Dvaja.
Brucho sa mi stiahlo. Je mi zle. Snažím sa byť ticho, no zároveň si pobaliť veci a zmiznúť. Je zima. Hrozná zima.
Zakopla som, ale neváhala som, vstala a utekala preč. Muži bez domova sú nebezpeční, hlavne tí starí. Ubližujú dievčatám. Nenechám si ublížiť. Bežala som tak dlho ako som vládala. Bola som opatrná, aby som nevbehla do uličky, ktorú nepoznám. Míňala som hlúčiky opitých ľudí, ktorí práve vychádzali z barov či diskoték. Závidela som im. Oni sa majú kam vrátiť. Oni sú v bezpečí. Nemusia sa po nociach strachovať, aby ich niekto nezmlátil, neznásilnil alebo nezabil.
Sadla som si na lavičku pri rieke, ktorá tečie mestom. Obzrela som sa opatrne vôkol seba, aby som zistila, či nezapočujem nejaké cudzie kroky. Až keď som si bola úplne istá, že som v bezpečí, poriadne som sa nadýchla. Neodvážila som sa už zavrieť oči. Moje telo sa triaslo a srdce mi búchalo ako divé. Mala som strach. Noci sú nebezpečné.
Raz ma jeden chlap skoro dostal. Ešte vždy ma plaší v nočných morách. Prechádzala som dobre osvetlenou uličkou a hľadala miesto na spanie. Bola som strašne unavená. Ľahla som si teda na prázdnu lavičku na námestí. Zaspala som. Bol to pokojný spánok. Lenže potom ma niekto zdrapil za bundu, vytiahol z tej lavičky a strelil mi facku. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude. Bola som v strašnom šoku a triasla sa strachom. Bol to nejaký chlap. Strašne vrčal a nadával, že to je jeho miesto. Udrela som si nohu ako ma zhodil. Bola som v takom stave, že som sa ani nedokázala hýbať. Pozrel sa na mňa tými jeho hrôzostrašnými očami a keď si prezrel celú moju tvár a zistil, že som dievča, zdrapil ma opäť a pritiahol k sebe. Zápasila som s ním. Hádzala som rukami, kopala nohami. Ale bol silný. Kričala som. Pritiahol si ma k sebe a začal ma obchytkávať, ako prechádzal po mojom tele strašne tlačil a mňa to bolelo. Potom mi vrazil ruku do nohavičiek. Pišťala som. Kričala. A opäť som rozhadzovala nohami, udierala rukami. Ale jeho ruka bol stále medzi mojimi stehnami. Spodok môjho tela ma pálil.
Ziapala som a nehorázne hlučne plakala. Vrazil mi niekoľkokrát, aby som bola ticho. Ale ja som stále kričala. A bojovala. Vďakabohu môj krik započula nočná hliadka. Z diaľky som videla policajta ako k nám dobieha. Potom dorazil i druhý a muža spacifikovali. Dal im zabrať, ale oslobodili ma. Kým sa zaoberali tým násilníckym bezdomovcom, utiekla som.
Cítila som sa mŕtva. Zmizla zo mňa všetka radosť. Doteraz si pamätám tú horkú pachuť na jazyku. Vtedy som mala šťastie, no bojím sa, že nabudúce nebudem mať.
Pristihla som sa, že zaspávam. V ústach som mala sucho. Začala ma bolieť hlava.
Rozhodla som sa pokračovať ďalej. Boleli ma už nohy. Moje dehydratované telo bolo unavené. Pomalými krokmi som sa hýbala vpred. Obozretne. Muselo už byť nadránom.
Začínalo svitať. A ja som stále chodila. Ďalej a ďalej. Dostávala som sa do časti mesta, ktorú som vôbec nespoznávala. Nepremýšľala som už jasne. Oči mi klipkali a mala som suchoty.
Potrebovala som si oddýchnuť, niekde si sadnúť, ale všetko mi prišlo tak neznáme. Dokonca už aj moje oči sa so mnou zahrávali. Urobila som krok vpred, zatočila sa mi hlava. Moje telo sa zaknísalo a ja som spadla. A upadla do bezvedomia.
Zobudila som sa do presvetlenej miestnosti. Oddychovala som na mäkučkej posteli, prikrytá páperovým paplónom. Všade naokolo bolo ticho. Kde to som? V nebi? Zrazu to svetlo zmizlo a ja som sa ocitla v nejakom byte. Nado mnou postával starček a podával mi polievku, z ktorej sa ešte parilo. Bola som hladná a polievku prijala.
,,Vítam ťa v mojom skromnom byte, dievča,“ usmial sa na mňa a rozprestrel ruky ako krídla po svojom byte.