Divadelné predstavenie

Z myšlienok ho náhle vytrhla bodavá bolesť. Pri pohľade na tenké pramienky horúcej krvi na jeho dlani sa strhol a zakrvavenou rukou prevrátil malú fľaštičku od tušu s jeho obľúbenou a preňho jedinou znesiteľnou farbou. Zaujato sledoval, ako sa mu na dlani mieša tmavočervený tuš s ešte stále tečúcou krvou. Po chvíli sa odvrátil a vrhol znechutený pohľad na vedľajšiu vysychajúcu rastlinu a červené hroty ostňov na jej podlhovastých listoch. Pri premiestňovaní premočeného papiera so skoro zakrytou a už zničenou maľbou tváre nejakej bytosti do koša, sa na špinavej drevenej podlahe v malom byte objavovali červené kvapky. So zvyčajným pocitom znudenia a ľahostajnosti ich obišiel, sadol si naspäť na starú ošúchanú stoličku a začal si po jednom vkladať do úst bobule kyslého granátového jablka. S vycerenými červenými zubami a celou tvárou zašpinenou od krvi, tušu a šťavy z ovocia, sa postavil pred zrkadlo, na ktorom mal okrem iných farebných papierov slúžiacich na preňho nepodstatné, no pre občasné návštevy jeho rodičov dôležité, zútulnenie bytu a predstieranie aktívneho života aj pokrčený plagát na divadelné predstavenie adaptácie novely od nepopulárneho anglického spisovateľa.

V divadle sa mu nikdy veľmi nepáčilo, no kvôli dnešnému dátumu na plagáte, túžbe na niekoľko hodín opustiť tieto zaprášené a stiesňujúce izby bytu a vďaka tomu, že na takéto nezáživné predstavenia chodí len málokto, sa rozhodol, že sa naň pôjde pozrieť. Rýchlo sa postavil, schytil niekoľko sivých bankoviek a mikinu a aj napriek tomu, že sa predstavenie začínalo až o pár hodín, rezko vyrazil do sychravého a skoro prázdneho centra mesta. Jeho obvyklú a pomalú chôdzu na ceste k najbližšiemu obchodu vymenil za nutkaním poháňané dlhé kroky. Počas tmavého a sychravého dňa pri občasnom zdvihnutí inak sklonenej hlavy zahalenej kapucňou neuvidel nikoho okrem telefonátom zamestnanej staršej dámy, ktorá pri pohľade na jeho stále neumytú červenú tvár, z ktorej teraz kvôli mrholeniu stekala farba, nachvíľu prestala agresívne hovoriť do telefónu. Oproti ľudoprázdnym pochmúrnym uliciam a obchodu, z ktorého po pár minútach vyšiel s lacným orechovým olejom v ruke, bolo vedľajšie plné parkovisko neočakávanou zmenou. Z jemu neznámeho dôvodu bolo zaplnené malými bielou farbou natretými veteránmi, ktoré síce žiarili a leskli sa, no jemu stále pripadali staré a nemoderné.

Pri pohľade na opustené autá zrazu pocítil mocnú túžbu. Z hlbín mysle sa na povrch dostala myšlienka zjavne nerozumná a nebezpečná, no on v tej chvíli nemohol myslieť na nič iné ako na jej okamžité splnenie. Túžba ho poháňala pri pití trpko chutiaceho orechového oleja aj pri rozbíjaní skla na dverách jedného z nestrážených bielych áut pomocou lakťa. Ani skoro neznesiteľná ostrá bolesť pulzujúca z krvácajúceho lakťa mu nezabránila sadnúť si na sedadlo vodiča a s hrmotom naštartovať staré auto, ktoré šlo na jeho prekvapenie dosť rýchlo, takže vyberať zákruty a hnať sa po opustených cestách sivého mesta nepovolenou rýchlosť bolo oveľa ťažšie ako predpokladal. Keď uvidel svoj neodolateľný cieľ, tehlovú ošarpanú budovu školy, oči sa mu po niekoľkých mesiacoch rozžiarili a na bolesť hneď zabudol.

Svoju bývalú školu považoval kvôli žiadnym priateľom či milým ľudom, mnohokrát nesplneným skúškam a neskoršiemu prijatiu len do málo platených prác za pôvodcu a symbol všetkých jeho starostí, skrytého smútku a bezvýznamného života. Chcel ho zničiť. Chcel sa oslobodiť. Pár stoviek metrov od budovy sa mu podarilo hlučné auto ešte o niečo zrýchliť. Po každom prejdenom metre cesty a chodníka sa mu nezvyklý úsmev na tvári ukazujúci červenkasté zuby rozširoval. Pri letmom pozretí sa na jednotlivé tehly tvoriace stenu vnímal už len krátku úľavu, radosť a…

tmu.

Nachvíľu svet zmizol a potom prišlo svetlo.

Oči, zatvorené niekedy v minulosti, váhavo otvoril. Pred sebou videl len malú prasklinu na čelnom skle a trochu viac ošarpanú tehlovú stenu budovy školy. Pozrel sa na ruky a do spätného zrkadla. Žiadna krv. Žiadna bolesť. Vystúpil z auta, obzrel si skoro nezničené okolie a všetko čo sa predtým udialo, sa mu zdalo ako vytrhnuté z inej, neznámej reality. Vedel, že to bolo skutočné, no nič z prítomnosti mu to nepotvrdzovalo.

Zrazu si spomenul na neďaleké divadlo a predstavenie a keďže biele auto pôsobilo, akoby bolo len vysokým vekom trochu zničené a zaparkované blízko steny, rozhodol sa, že ho nechá tak. Pozrel sa na špinavý displej hodiniek a rýchlo sa rozbehol do stále zamračeného centra mesta. Ani prekvapivo plné divadlo a dlhý rad na lístky ho kvôli nutkaniu neodradili od splnenia svojho úmyslu. S označeným lístkom v ruke si sadol na mäkké tmavo fialové kreslo v prednejších radoch divadla a s napätím očakával začiatok predstavenia. Kulisy na pódiu boli tvorené posteľou, zrkadlom, sivou ošarpanou stoličkou a rovnako špinavo vyzerajúcim stolom, na ktorom bola okrem potrieb na maľovanie aj zelená rastlina s podlhovastými listami a ostňami. Po dlhšom čase usádzania sa oneskorených návštevníkov utíšil hlučný dav sediacich ľudí svojím príchodom na pódium mladý herec.

Mladík si so znudeným výrazom sadol na drevenú stoličku a červeným tušom začal maľovať niečo, čo z diaľky vyzeralo ako zvláštna tvár. Dlaňou sa pichol do ostňov rastliny, strhol sa a prevrátil fľaštičku od tušu. Pri pohľade na známe udalosti začal pociťovať nervozitu a zimomriavky po celom jeho mrazivo nehybnom tele sediacom na zrazu nepohodlnom sedadle. Chlapec s krvácajúcou rukou po chvíli prestal jesť bobule granátového jablka a postavil sa pred plagátmi a papiermi oblepené zrkadlo. Vyceril na seba zuby a zrazu sa mu nečakane podlomili kolená. Bezvládne klesol na špinavú zem javiska. Červenými rukami sa chytil za hlavu a na kolenách začal plakať. V momente, keď sa mu na fľakatej tvári zaligotala slza, sa všetci ľudia v hľadisku ako roboti s nespokojným šumom a občasnými útočnými výkrikmi na chlapca zborovo postavili a vyrazili k východu. Chlapec plakať neprestával. V jeho nekončiacom sa plači sa skrývala bolesť, smútok, strata a mnoho ďalšieho. Keď sa nespokojní ľudia tlačili do dverí, chlapcovi sa konečne podarilo vytrhnúť z nechceného zmrazenia a rozbehol sa na pódium. Popri behu vykrikoval na odchádzajúcich ľudí, aby ostali a na úbohého, už nie herca, ale skutočného chlapca s vlastným životom, aby prestal plakať.

Vybehol k nemu po vŕzgajúcich schodoch, kľakol si na drevenú zem a začal ho pomedzi výkriky na ľudí so zvýšeným hlasom utišovať. On akoby ho vôbec nepočul, ďalej si držal tvár, po ktorej okrem sĺz stekali aj kvapky tušu a plakal čoraz viac. Na tvári utišujúceho chlapca sa kvôli bezmocnosti objavili rovnako trblietavé slané slzy. Teraz pomedzi plač kričal aj na nešťastného chlapca, aj na to málo ľudí, ktorým sa ešte nepodarilo opustiť tmavú divadelnú sálu. Ich telá a duše sa pomaly prelínali a tvorili jednu bezmocnú osobu. Keď sa svet začal pohybovať a točiť, cítil už len nepokoj a strach.

Tma.

Nezabránila mu len vidieť, pohltila ho celého. Hlbiny tmy po neurčitom čase zmizli. Pomaly otvoril oči. Omámene a s neznesiteľnou bolesťou pulzujúcou od všadiaľ sa obzrel. Uvidel niekoľko rozbitých tehiel starej budovy. Čelné sklo a jeho časti boli všade vo vnútri auta. Sklo, sedadlá, aj chlapcovo telo, bolo pokryté tmavou krvou.

Červená, usmial sa.

Jeho obľúbená farba.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.