Memento

Rastie si tráva na zelenej pláni,
príroda si svoje poklady chráni.
Poklady červené, z pálenej tehly,
veľké činy jej pod rukou skrehli.
O tom tichučko nariekajú kamene,
majú už len jedno, jediné želanie:
len sa vrátiť ta, naspäť na výslnie,
kde nebudú viac ako mŕtvy v hline.
Zostali tu iba čiary a nejasné črty,
nik tu žiaľ neunikol vlastnej smrti.
Hladná je tisícročná moc vekov,
a tak ako kameň v rieke zmäkol,
zmäkne aj najslávnejšia spomienka:
nezostane nič, schránka, škrupinka.
Sivastá škvrna na hladkom povrchu
hlboký pád z nejestvujúceho vrchu,
no týči sa mocný ľudský produkt:
stále stojí oblúk, svätyňa i akvadukt.
Osamelé stĺpy, nemé steny bez strechy
ako deti bez matky či telo bez miechy.
Stoja opustené diela ľudskej fantázie,
existujú si na slnku, sú, a predsa nie.
Ostali len svedkovia dávnych tradícií-
ľudia im už nerozumejú ako kedysi.
Tiché sú monumenty cudzieho vnútra
a ich krása dnes nenápadná a múdra
svieti nám ako symbol dávnych storočí,
kým aj tú čas nezmyje z ľudských očí.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.