V ríši snov

Každý večer sa teším, že idem spať, idem snívať, idem do Ríše snov, idem žiť svoj sen! Idem spať s úsmevom a ešte s väčším úsmevom vstávam.

Stojím sama, na vode, v tme. Zrazu vidím podo mnou ryby, veľké ryby. Keď sa preberiem z očarenia, prepadnem sa do vody a zase stojím. Tentokrát sú všade okolo mňa zrkadlá, pekné, čisté, len jedno je puknuté. Ale veľmi si ho nevšímam. V každom zrkadle vidím seba zakaždým inak – smutná, šťastná, urazená, spokojná,… Ale to puknuté zrkadlo je iné. Je… ani slovami to neviem opísať, vyžaruje z neho teplo. Je krásne sa naň pozerať. Všetky zrkadlá sú tmavé, ale čisté, rámy majú všade rôzne ornamenty, len farba im chýba. V tom teplom a príjemnom zrkadle súúúúúúúúúúúúúúúú…. krídla?

V tej chvíli ma to priťahuje a zrkadlo svojím telom rozbijem. Krídla mi prirastú k telu a ja sa opäť zobudím (opäť po páde). Zistí, že sa nachádzam medzi nejakými zvláštnymi bytosťami. Doteraz neviem, čo boli. Vyzerali ako… ANJELI alebo nejaká hmla.

Počujem hlasy: „SNY LIETAŤ KRÍDLA TY.“

Vtedy som pochopila, že mám krídla na lietanie a nie na ozdobu. Roztiahla som ich, boli krásne, veľké, z hustého bieleho peria. Zrazu mi prebehli zimomriavky po chrbte. Otočila som sa a… bola tam tá hmla. Volala ma: „SEM, SEM, POĎ, POĎ!“

Tak som išla.

Cesta za ňou bola dlhá, ako keby nevedela, kam ide. Raz sme šli do kolečka, potom rovno, potom zastala a pozrela na mňa a zase to isté. Kolečko, rovno, otočka, kolečko, rovno, otočka… Nemala som hodinky a preto som nevedela, ako dlho to už robíme. Ale vo Svete snov čas NEEXISTUJE. Keď sme konečne prišli na to miesto, uvidela som jamu. Zliezala som po rebríku (samozrejme, že iba ja, hmla nemá pevné telo). Uvidela som ďalší svet. Všade bolo veľa hôr a anjeli z nich zlietavali. Až potom som si uvedomila, že ich tam učia lietať. Zase ma volalo: „TY VEĽKÁ BYŤ!“

Nerozumela som tomu.

Keď sme vyšli na horu, hmla konečne prehovorila:

„JA KROM, TY?“

„JA, VIKI.“

Iba kývol hlavou. Zaviedol ma k útesu a vysvetlil mi, čo mám robiť. Ja som odpovedala iba: „ÁNO, JA.“

Potom ma znenazdajky nejaký vietor strčil z útesu. A mne nezostávalo nič iné, než pohnúť krídlami.

Prvýkrát v živote som lietala!!! BOL TO ÚŽASNÝ POCIT!!! Poletovala som si sem a tam. Keď som sa upokojila, priletelo za mnou moje dvojča a ďalšie a tam ďalšie a ďalšie. Bolo ich veľa, asi trinásť. Prvé dvojča mi povedalo:

„AHOJ, SOM TVOJE DVOJČA. VOLÁM SA FANTÁZIA. TVOJA FANTÁZIA. ŽIJEM V TVOJEJ HLAVE.“

Prehovorilo ďalšie: „JA SOM ŠTASTIE.“ A potom ďalšie a ďalšie SMOLA, RADOSŤ, ÚPRIMNOSŤ, ZVEDAVOSŤ, NEŠIKOVNOSŤ, UČITEĽ.

Stále som to nechápala. ČO tu robím? PRAVDA mi to celé vysvetlila. Čím si viac verím a mám sebavedomie a napredujem, tým viac sa mi krídla zväčšujú a letím vyššie a vyššie. Letím za svojím snom. A všetky bariéry zmiznú alebo sa zmenšia, lebo ten sen je silnejší ako bariéry. Prekážky nás zdržujú, sú oveľa slabšie ako silný sen – túžba, preto nevedú k snom. Letím bližšie a bližšie, hore do oblakov, kde čaká ten môj sen – niekým sa stať – na mňa a aj na vás! Čím väčšie krídla máte, tým vyššie letíte za svojím snom!!! Ale vždy sa treba dotýkať nohami zeme. V tej chvíli sa všetko rozplynulo a ostala iba tma a ja sama.

Krídla sa mi strácajú a miznú. Neviem, čo mám robiť, som zmätená, je mi zima a… predo mnou sa objavia dvere. Utekám k nim a keď ich otvorím, počujem, ako mi niekto vraví: „Vstávaj, Viki, ideš do školy.“

Ešte som si neuvedomovala, že som vo Svete ľudí a preto som odpovedala: „A nemôžem tam zaletieť?“

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.