Moje krídla

Anjeli dostali silnú nádchu a teraz fúkajú na zem veľké snehové vločky. Slnko si ich navlieka na veternú stužku. Musí na ňu dávať pozor, aby sa mu nepretrhla. Keď príde metelica, ako keby sa mesiacu vylialo mlieko z hviezdicového pohára, pretože hviezdy už neudržali tú ťarchu. Stromom narastú nové vlasy. Už nie sú malé deti, ale starčekovia. Na okne sa rozpúšťajú ľadové kvety, ktoré nafúkala svojím mrazivým dychom zima. Miznú v tme, ktorá ich hltá. Je to čarokrásny nádych do nového roka. Malé iskričky, ktoré sa mrvia v škatuli, zrazu vyletia von a vykúzlia krásny obraz na škaredej a zamračenej oblohe. Je rada, že konečne niečo skrášlilo jej tvár. Slnku sa to páči, ale už sa nevie dočkať jari, chce zase vdychovať život rastlinám, ktoré sú očarené jeho krásou. Je síce zima, ale ono sa nehnevá, lebo vie, že čoskoro príde jar.

A ja kráčam po chodníku hlučného mesta. Z okien ZUŠ-ky sa ozývajú hudobné nástroje. Moje zatvárajúce oči prijímajú hudbu ako uspávanku, ktorá prechádza cez škáru vo dverách. Akoby sa pretrhli sťa najtenší papier, ktorý je popísaný básňami zo súťaží. Hudba sa z nich vyleje ako voda, ktorá žiari všetkými farbami. Vietor ich ku mne priveje ako vankúš, ktorý je preplnený hudbou a spevom, sprevádzaný klavírnymi akordmi. Počujem rozhovor pani učiteľky a pána riaditeľa. Počujem aj smiech detí, ktoré sedia na mäkkom koberci. Viem, že deti, ktoré hrajú na hudobnom nástroji, sú unavené a možno ich aj bolí hlava. Ale keď som chodila na klavír, predstavovala som si, že som v podmorskom svete, a prsty sa mi šmýkali po klávesoch a všetok stres zo mňa odpadol ako zaschnuté blato. Doteraz to všetkým radím. Toto je naša kúzelná ZUŠ-ka v Starej Ľubovni.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.