Dedko ochorel

Môj dedko ochorel.
A zrazu nič nebolo ako pred tým.
Všetko bolo tmavé, pochmúrne a chladné. Celý svet bol čierny.
Môj dedko bol chorý a ten čierny svet sa zrazu točil tak strašne pomaly a súčasne tak rýchlo.

Lieky. Lekári. Nemocnice.
Pacienti, ambulancie, injekcie……

Už ani do telefónu neznel tak ako kedysi.

„Kedy uvidím dedka?“
„Si malá.“

Som malá? Mám jedenásť rokov. A dedko má rakovinu pečene.
Som malá? Odstrkujete ma. Uvidím ho vôbec ešte niekedy?

Dedko bol chorý, nebolo mu dobre a všetko ho strašne bolelo.
Už ani netelefonoval. Nevládal.

A raz…….
Zase škaredý deň. Sychravý, mokrý, studený….
Sadáme na vlak a ideme za dedom do nemocnice.
Uvidím ho?

Vlak prišiel načas, sadli sme si a nebolo nám do reči. Mama bola nervózna. Do Bratislavy je
ďaleko ale nebol čas ani na rozhovor, ani na sledovanie cesty za oknom. Mama cítila niečo,
čo malo prísť. A ja som ticho sedela a čakala čo.

12:00

Práve sme zastavili v Púchove.
Mame zvoní telefón a moja teta jej niečo hovorí.
Mama plače…….

Zvyšok cesty a celého dňa bol už len škaredý, sychravý, mokrý, studený a odporný.
Bol ako v zlom sne.

Môjho deduška som videla v ten deň už len ako spí. Pokojne, potichúčky, navždy.
Už ho nič nebolelo a nebolí.

Zostal nám v srdciach a usmieva sa na nás z neba.

Bolo mi cťou byť tvojou vnučkou.
Ľúbim ťa dedko!

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.