Kruhy života

V noci bola búrka. Mračná dunivo hrmeli, akoby sa na nás chceli zrútiť…
Sedím pred televíziou a pozorujem misku nezjedených cereálií. Prešla ma chuť. Z obrovskej obrazovky sa na mňa škerí Dracula. Zvláštne rozhadzuje rukami a rapuje. Moderné rozprávky, kde sú zlé strašidlá dobré, nebezpeční ľudia neškodní, čierna je biela a biela ružová. A nad všetkým stojí hlúpy blesk, pretože ak raz udrie, zasiahnutý sa stane bezmocným voči svojmu osudu.
Aj v noci udierali blesky. Susedina čivava nespokojne vrešťala, snažiac sa prehlušiť hrmenie. Vo vedľajšej dedine zhorela stodola, niekto to zdieľal na Facebooku. U nás im padol za obeť starý hrab a sused. Strom vraj spadol presne vtedy, keď sa popri ňom vracal z krčmy. Neviem, na náhody neverím.
Zdvihnem zo stola misku a natlačím do seba jej obsah. Žalúdok protestne zakňučí, no má smolu. Je čas zistiť vlastné škody.

Stojím pred zrkadlom v kúpeľni. Pokrývajú ho frkance vody a zubnej pasty. Kdesi medzi nimi sa črtá moja tvár. Štetiny kefy sa mi prepletajú s prameňmi blonďavých vlasov. Dokonale zautomatizovaný pohyb, pohyb každodennej rutiny. Rozčesať končeky, zbytočne dlhú ofinu, jednotlivé pramene, odložiť kefu… Vrhnúť znechutený pohľad do zrkadla, prehrabnúť si vlasy rukami… A vtom sa zaraziť. Pohľadom skúmať vlasy zachytené o prsteň, ktorý vraj už nesmiem nosiť. Usilovať sa nájsť onen objekt, ktorý si dovolil porušiť pravidlá ranných rituálov. Nechápavo pomrviť medzi prstami silno ryšavý až červený vlas.
Je omnoho hrubší, pevnejší a drží sa povrchu hlavy, akoby nevyrastal z neho, ale z niečoho omnoho hlbšieho. Neprehliadnuteľný.
Strasie ma. Voľnou rukou schmatnem manikúrové nožničky a prudkým pohybom ho odstrihnem. Pozostatok vlasu zakryjem ostatnými a urobím si strapatý cop. Primitívna kamufláž.
S vlasom v dlani vyjdem z kúpeľne. Pohľadu do zrkadla sa vyhýbam.

„Saša?“ prikročím k pracovnému stolu.
Odtrhne pohľad od počítača: „Čo je?“ Jemne sa usmeje a podvedomým pohybom si pritisne k  perám hrnček rannej kávy.
Vystriem k nej ruku s vlasom, neodradí ma ani náhla slabosť v končatinách.
Saša si ho skúmavo prezrie: „Nechápem.“
„Ten je môj,“ šepnem.
Zamračí sa. Pochopila. „Žartuješ?“
Pokrútim hlavou. Úbohým úsmevom sa snažím premôcť plač.
Saša mi venuje súcitný pohľad, slová stratila.

Večer stojím pred zrkadlom a počítam. Raz, dva, tri. A znovu, raz, dva, tri. Dookola. Raz… dva, tri…
Dorástol, vrátil sa. Je ešte hrubší ako predtým. A čo je horšie, šíri sa. Zúfalo sa hrabem vo vlasoch, hľadám. Koľko ich ešte je?
Raz, dva, tri.
Nožnice ležia pri umývadle. Bojím sa ich dotknúť. Raz-dva-tri by som ich odstrihla, ale čo ak by narástli späť? Čo ak by sa vrátili a ja by som si to musela priznať?
A tak urobím len jedno. Donesiem papierovú pásku, odstrihnem z nej tri kúsky a prilepím ich na červené vlasy. Raz. Dva. Tri.
Nespustím z nich oči, chcem ich mať pod dohľadom.

Z kúpeľne odídem až uprostred noci. Naivne sa hodím na posteľ a privriem viečka. Premietne sa mi na nich tvár muža. Má silno ryšavé, až takmer červené vlasy, bradu, obočie a snáď aj mihalnice. Okuliare mu zakrývajú iskru v očiach, dlhý nos sa skláňa k tenkej čiarke pier. Usmieva sa.
Padajú na mňa spomienky. Cítim, ako ma svrbí pokožka na hlave, červené vlasy sa pomaly predierajú na povrch. Zúfalo sa škrabem, nechty sa mi zabárajú do pokožky, zostávajú mi za nimi jej kúsky.
Rastú, stále rýchlejšie a rýchlejšie.

Stojím pred zrkadlom. Nepočítam, vzdala som to. Len sledujem svoj odraz. Kto sa to na mňa díva? Neviem. Napriek tomu vytiahne z mojej kozmetickej taštičky pinzetu a začne rad za radom vytrhávať červené vlasy. Už toho má dosť, je ochotný urobiť čokoľvek.
Nejde to. Vlasy majú príliš hlboké korene, len prudké trhnutie ich dokáže uvoľniť. Zakaždým mnou šklbne a do očí sa mi nahrnú slzy. Odraz však pokračuje, on nič necíti. Ďalší koreň sa nešťastne pustí. Zostane po ňom len zväčšujúca sa bodka krvi.

Ktosi klope na dvere. Pomaly sa k nim dotackám a otvorím.
Stojí v nich Saša. Mračí sa. Drobné plešiny poznačené krvavými bodkami sa pred ňou nedokážu schovať. Nič však nevraví. Po ich dôkladnej obhliadke sa pohľadom presunie na moju tvár.
„Koľko si spala?“
Myknem plecami.
V mysli sa mi vynorí spomienka. Sedím vedľa neho na posteli. V žltom svetle izby mu vlasy žiaria prenikavou oranžovou. Palcami mi prechádza po vankúšikoch pod očami. „Kruhy života,“ pery sa mu roztiahnu do širokého úsmevu. „Čím viac žiješ, tým sú väčšie. Tak som si hovoril,“ prechádza sa po mne zreničkami, „že by sme možno dnes nemali ísť spať.“ Pohľadom zablúdi kamsi nižšie a ja viem, že už sa usmievam aj ja.
Stiahne mi žalúdok. V ten večer som prvýkrát zryšavela. Jeden dotyk, jeden vlas, mrazivé čaro haptiky. A on sa musel dotknúť každého miesta, najviac toho vo vnútri. Kto vie, komu farbí vlasy teraz?
„V kancli som povedala, že ti je zle,“ pokračuje Saša, „tak si to tak potom vybav u doktora.“
Ako obvykle sa sama pozve dnu. Sotva sa vyzuje, už šmátra rukou v obrovskej kabelke.
„To je pre teba,“ podá mi akúsi škatuľku. Škerí sa z nej na mňa známa žena. Herečka. Dlhými havraními vlasmi si zakrýva polovicu tváre.
Deluxe oil-care color. Permanent. Sýte, luxusné a dlho trvajúce farby. Hĺbková starostlivosť pre hodvábny lesk.
Zamračím sa.
„Myslím, že už by aj stačilo,“ začne Saša. „Mala by si ísť ďalej.“ Po chvíli dodá: „Občas treba radikálne riešenie.“
„Vieš, ja… myslela som si, že to tým všetko končí, ale…“ zlomí sa mi hlas.
„Nekončí,“ dopovie namiesto mňa. „Nemá to koniec, nikdy to nemá koniec. Len sa to pomaly vytráca, až kým to nie je príliš slabé a ty odrazu upriamiš pozornosť na niečo iné.“
„Asi hej,“ zašepkám. „Ideme na to?“
„Áno.“
Z kúpeľne donesiem uterák a prikryjem si ním plecia. Saša medzitým vyberie štetec a usadí si ma na stoličku oproti zrkadlu v predsieni. Vidím, ako naberá farbu na štetec a rovnomerne ju nanáša ku korienkom vlasov. Vždy sa trochu zháči, keď sa dostane k jednej z červených bodiek, no po chvíli prekryje aj tú. Nepoviem jej, že to nepríjemne štípe.
Saša dokončí svoje dielo a odbehne si umyť štetec.

O štyridsať minút stojíme nad vaňou. Saša mi dá opatrne dole sprchovaciu čiapku.
„Si si istá, že to má vyzerať takto?“ pozriem sa na ňu. Spoza farbiaceho gélu nepresvitá sýta a lesklá čierna tak, ako sľubovali výrobcovia.
„To umytie urobí veľa,“ vyhlási, no sama tomu veľmi neverí. Obočie sa jej znepokojene vlní.
Podá mi hlavicu sprchy. Nechám teplú vodu stekať po vlasoch spolu so zvyškami gélu. Pod tisíckami drobných potôčikov sa rysuje nová farba.
Roztrasie sa mi ruka.
„Saši?“ tlačia sa mi do očí slzy. Nič nehovorí. Zhrozene sa díva na lesklú sýtu čiernu. Alebo tak to aspoň písali na obale.
Musím sa oprieť o vaňu, aby som nespadla. Cítim, ako sa podo mnou podlamujú kolená, ako zrazu kľačím na zemi a ako sa k potôčikom vody pridávajú moje slzy.
„Čo to je?!“ vykríknem. Nedokážem sa ovládať. „Prečo?!“ habkám pomedzi prudké vzlyky.
„Da-daj to p-preč, prosím!“
Možno by ma upokojil fakt, že keď si budem zajtra ráno pri káve čítať najnovšie aktuality, narazím na verejné ospravedlnenie firmy Schwarzkopf. Vraj za chybu pri balení ich, iste najlepšej, červenej farby s vysokým obsahom aloe vera pre zdravé a lesklé vlasy. Ale pravdepodobne nie. Na náhody neverím.
Saša mlčí. K slovu sa odhodlá až po hodnej chvíli: „Možno to zmyjeme.“ Vždy sa snaží myslieť pozitívne.
Zo skrinky vytiahne všetky šampóny a začne mi ich po jednom podávať.
„Naozaj to pomôže?“
Neisto, ale predsa, prikývne, tak sa rozhodnem počúvnuť ju. Prudko si ich vmasírovávam do vlasov, dookola opakujem tú istú činnosť. Naniesť, zmyť, naniesť, zmyť…
Saša medzitým zúrivo ťuká do mobilu. Po chvíli si niečo zamrmle a rozbehne sa do kuchyne.
Vráti sa s fľašou octu a sódou bikarbónou. Sódu nasype do jedného zo šampónov a podá mi ho ako ďalší. Odkiaľsi vytiahne vedro, vyleje doň celý ocot a zriedi ho s horúcou vodou. Počká, než zmyjem vylepšený šampón a obleje mi ním celú hlavu. Kúpeľňu zaplaví odporný pach.
Lenže výrobcovia predsa len úplne neklamali. Sýta ryšavá sa odmieta pustiť čo i len jedného vlasu. Či už si hlavu umývam druhý alebo dvadsiatykrát, stále vyzerá rovnako.
Saša sa však neprestáva snažiť, podáva mi ďalšie a ďalšie šampóny, vymýšľa iné zábaly, hľadá nové a nové prostriedky a odporúčania, ktoré jej vypľuje internet, no bez akéhokoľvek efektu. Pri desiatej podanej fľaštičke pokrútim hlavou.
„Dosť.“
Uterákom si osuším vlasy. Pri pohľade do zrkadla ma strasie, tak zavriem oči. To však vyrieši problém len na chvíľu.
Pokračujem do kuchyne. Z chladničky vyberiem fľašu vína a zo zásuvky nožnice.

Sme v kúpeľni, Saša sedí v tureckom sede na záchodovej doske a pije priamo z fľaše. Nech už sa snaží doktor akokoľvek, operácia sa občas nevydarí. Ale chváliť sa tým práve nemusí.
Ja stojím oproti zrkadlu a pomaly odstrihávam prameň po prameni. Viem, že zase dorastú.
Svet, v ktorom žijem, je kruh.

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.