Som klaviristka s krátkymi prstami

Je to hendikep.
Keď som sa dnes ponáhľala na hodinu klavíra, potkla som sa o svoje vlastné nohy. To je síce bežná vec. Teda aspoň u mňa. Ale dnes v noci pršalo.
(Ležím uprostred mláky.)
Nechty mi zavadzajú pri hraní, preto pred koncertom vždy tak rýchlo miznú.
Vrátila som sa domov, aby som sa prezliekla. Noty som však zachrániť nevedela. Chcela som ich vyžehliť žehličkou, no nakoniec som im dala slobodu. Nechala som ich, aby sa vlnili ako chcú.
Vedľa mojej postele stojí klavír. Volám ho Fridrich. Naposledy bol naladený predtým, ako som sa narodila.
Od mojich siedmich rokov som Ježiška vždy prosila o nový klavír. Fridricha mám rada, ale keď na ňom hrám, susedia si myslia, že nám v byte pristálo ufo.
Mám rada korunky. Korunka je hudobný symbol, ktorý predlžuje notu podľa vôle interpreta.
V reči nás smrteľníkov to znamená, že notu, nad ktorou je korunka, môže hudobník predĺžiť, o koľko chce.
V hudbe je šialene veľa pravidiel. Musíš hrať podľa toho, ako to chce skladateľ, nie ako to chceš ty. Najprv zrýchliš, potom nota na dve doby, tiché piano, zrýchliš, zaviažeš noty do legáta.
Korunka je jediný symbol, ktorý dáva hudobníkovi aspoň trochu slobody.
Korunky sú zriedkavé.

Nie som umelec. Skúšala som ním byť. Umelec vraj dýcha hudbu. Umelec dýcha šialene veľa pravidiel. Ja viem dýchať iba korunky.
Pri hraní sa mi trasú ruky.

Dnes večer som si sadla ku Fridrichovi a hrala, ako mi prikazovali slobodné noty.
Dnes večer som sa rozhodla, že ešte raz vyskúšam byť umelcom.
(Mám rada korunky a bielu čokoládu. A ak zaspím do štyroch minút, budem spať tri a pol hodiny.)