Darček pre pani učiteľku

„Výborne, srdiečka, dnes vám to znova išlo úžasne. Vy ste asi najlepšia trieda, akú som kedy učila,“ usmiala sa pani učiteľka na piatu B a zbalila si veci. Vyšla z triedy a nadšene poskakovala po chodbe. Pani učiteľku Zelenú mali všetci vždy veľmi radi. So žiakmi sa hrávala, bláznili sa spolu, vždy vtipkovala a všetko perfektne dokázala naučiť. Ale nielen piata B mala pani učiteľku Zelenú rada. Milovala ju celá škola. Na škole učila už osemnásť rokov a už osemnásťkrát bola zvolená za najlepšiu učiteľku školy. Na začiatku a na konci školského roka jej vždy museli kolegovia pomáhať odniesť zo školy kvety, čokolády, pohľadnice a mydielka. Cez prázdniny vždy mávala schránku plnú listov a pohľadníc, prianí k Vianociam, k Veľkej noci alebo k meninám. Hodina s pani učiteľkou Zelenou bolo to isté, ako dovolenka v Taliansku- relax a zábava, ale k tomu ste sa ešte aj niečo naučili.
Po škole Sára s Peťou stretli v meste pani asistentku z ich triedy. Chvíľu sa rozprávali o spolužiakoch a potom o škole, o známkach a o učiteľoch.
„A ktorý je váš obľúbený predmet?“ vyzvedala pani asistentka.
„Ja mám rada biológiu,“ povedala Peťa.
„Ja tiež,“ pridala sa Sára.
„A čo obľúbený učiteľ?“ spýtala sa pani asistentka.
Dievčatá sa na seba usmiali. „Pani učiteľka Zelená,“ povedali jednohlasne.
„To je jasné,“ usmiala sa aj pani asistentka. „Keď je to vaša obľúbená učiteľka, určite viete, že budúci pondelok bude mať narodeniny. Čo ste si pre ňu pripravili?“
„Ona bude mať narodeniny?!“ vyvalila Sára oči.
„To hovoríte teraz?!“ pridala sa Peťa.
„Nevedeli ste o tom?“ nechápala pani asistentka. Obe dievčatá prikývli. Ako sa vôbec mohlo stať, že ani len netušili, že ich obľúbená pani učiteľka bude mať o pár dní narodeniny? „No, veď vy ste šikovné, určite ešte niečo vymyslíte. Veď na to budete mať celý víkend. Tak, majte sa, uvidíme sa v pondelok v škole.“
Pani asistentka sa vzdialila a za rohom vošla do obchodu.
„Musíme vymyslieť niečo veľké, nezvyčajné, úžasné, niečo tak úžasné, že lepšie už to nemôže byť!“ zvolala hneď Sára.
„Napadlo mi, že by sme jej mohli dať kaktus. Kvetináč by sme pekne ozdobili a napísali by sme jej k tomu kartičku s nejakou peknou básničkou k narodeninám. Mám doma jeden krásny kaktus a keď rozkvitne, všetci mi ho chvália,“ povedala Peťa.
Sára sa zatvárila dosť pochybovačne a pomaly prikývla. „Dobrý nápad,“ povedala, „ale to je len taká čerešnička na torte. Nemáš nejaký lepší nápad? Nezabúdaj, musí to byť ten najväčší darček na svete!“
„Aj malý darček dokáže potešiť, niekedy viac ako veľký,“ obhájila Peťa svoj nápad.
„To je pravda. Ale pani učiteľka Zelená je významný človek a preto potrebuje dostať niečo unikátne,“ povedala Sára. „Vieš čo? V sobotu sa stretneme u mňa a niečo vymyslíme.“
V sobotu sa dievčatá zavreli v Sárinej izbe a usadili sa na posteli. Sára si vytiahla pero a zápisník a začali nahlas premýšľať.
„Mohli by sme jej upiecť tortu. Najmenej trojposchodovú,“ navrhla Sára.
„A ako by si ju zaniesla do školy? Veď vieš, že pani učiteľka Zelená chodí do školy o takom istom čase ako my,“ povedala Peťa. „Určite by ju zbadala.“
„Ale v pondelok má predsa dozor na chodbe, takže pôjde skôr. Najprv by sme tortu mohli nechať na okne na dievčenských záchodoch, potom sa vypýtame na záchod, vezmeme tortu a prekvapíme ju.“
Peťa prikývla. „Bolo by fajn, keby sa na tom podieľala celá trieda, nie len my dve. Napíšem im na Messenger do skupiny.“
„Dobre, napíš im: V pondelok bude mať Zelená narodeniny. Doneste jej nejakú čokoládu alebo pohľadnicu,“ nadiktovala Sára a opäť sa pustila do premýšľania.
„To je dobrý nápad,“ povedala Peťa. „Keď každý z triedy donesie niečo malé, vznikne z toho veľký darček. Veď čo by robila s tou tortou?“
„Ale k narodeninám patrí torta, takže jej ju upečieme,“ trvala Sára na svojom.
„Dobre,“ súhlasila Peťa. „A ešte by bolo fajn, keby sme jej zaspievali Všetko najlepšie.“
„To je dobrý nápad. Ale spievať budú len Marika a Zuzana; nikto iný v triede spievať nevie. Keby sme spievali všetci, určite by to nebolo pekné a pani učiteľka by z nás ohluchla,“ povedala Sára.
„Na tabuľu by sme mohli napísať: Všetko najlepšie!“ povedala Peťa.
„Dobre, ale krasopisne,“ povedala Sára. „Poprosíme Ivetu. Tá vie pekne písať.“
Chvíľu bolo ticho a dievčatá rozmýšľali, čo by ešte mohli pani učiteľke darovať. Peťa mala mnoho pekných malých nápadov, zato Sára už rozmýšľala nad luxusným pobytom v Tatrách. Nakoniec sa dohodli na torte, nápise na tabuli, pesničke, kaktuse a množstve čokolád a pohľadníc od ostatných spolužiakov.
„Bude to perfektné!“ tešila sa Sára.
V nedeľu dievčatá upiekli tortu, ozdobili kvetináč s kaktusom a napísali nejakú jednoduchú básničku k narodeninám. (Síce sa vôbec nerýmovala, ale to nevadí.) Všetko bolo pripravené, na Petinom mobile stále blikali správy od spolužiakov, ktorí dávali skvelé rady a nápady na darčeky.
V pondelok ráno v skupine na Messengeri pípla správa, že Iveta je chorá.
„Tak Všetko najlepšie na tabuľu napíšem ja,“ ponúkla sa Peťa.
„Nie!“ skríkla Sára. „Len to nie! Píšeš otrasne!“
„Tak to napíšeš ty,“ navrhla Peťa.
Sára chvíľu rozmýšľala, no potom povedala: „Nie. Tiež nepíšem najkrajšie. Radšej budeme bez toho.“
V škole dievčatá nechali tortu na dievčenských záchodoch s tým, že ju budú každú prestávku chodiť kontrolovať, lebo biológiu s pani učiteľkou Zelenou budú mať poslednú. Vošli do triedy a tam ich čakalo ďalšie prekvapenie. Viac ako polovica triedy nič nedoniesla. Niektorí sa na to vykašľali, niektorí zabudli, niektorí si nečítajú správy v skupine.
„A kde je Marika so Zuzanou?“ spýtala sa Sára.
„Dnes majú spevácku súťaž, takže neprídu,“ odpovedali im spolužiaci. „Neboj, zajtra prídu.“
„Zajtra už bude neskoro, Zelená má narodeniny dnes!“ skríkla Sára a sadla si do lavice. „Aspoň máme básničku, tortu a kaktus,“ upokojovala sa.
Keď poslednýkrát zazvonilo na dve minúty, dievčatá išli na záchod po tortu. Ale mohli hľadať ako chceli, torta tam nebola.
„Nech ten, čo tú tortu zjedol už nikdy nedostane tortu na svoje narodeniny!“ vravela Sára naštvane.
„Nemali sme tam tú tortu nechávať,“ povedala Peťa. Ale už bolo neskoro zamýšľať sa nad tým. Torta bola preč, Iveta bola chorá, Zuzana a Marika boli na súťaži, trieda bola nespoľahlivá a jediným darčekom sa stával malý rozkvitnutý kaktus a narýchlo napísaná básnička. Dievčatá sa zhlboka nadýchli a otvorili dvere triedy.
„Kde ste boli? Práve sme začali,“ usmiala sa na ne pani učiteľka Zelená.
„Prepáčte, že meškáme,“ povedala Peťa a opätovala jej úsmev. „Nepočuli sme zvonenie.“
„Nevadí, to sa stáva,“ povedala pani učiteľka. „Posaďte sa, budeme pokračovať.“
„Vlastne sme vám chceli niečo dať,“ povedala rýchlo Sára. Peťa si z tašky vytiahla kaktus s básničkou a celá trieda nadšene zvolala: „Všetko najlepšie!“
„Aký krásny kaktus!“ povedala nadšená pani učiteľka.
„Takže vám nevadí, že sme vám nedoniesli nič úžasné?“ spýtala sa Sára prekvapene.
„Nie. Všetci mi dnes dávali koláče, torty a čokolády, ale tento rozkvitnutý kaktus sa mi páči najviac! Aj malý darček dokáže potešiť, niekedy viac, ako veľký…“