Echo odrezaného ucha Vincenta van Gogha

A do hviezdnej noci sa nesmie vstupovať jemne. Hnev. Musíme šíriť hnev, anarchiu, chaos a nárek nad intergalakticky neoblomným časom. Vždy bola nočná obloha pohrebiskom hviezd. Vždy žiarili detské tváre polárok na cestu strateným dušiam, pohlteným pod polnočným nánosom tmy, vtiahnutých do prachu nekomfekčnosti doby. A aj keby bola obloha stvorená len pre to, aby sa odrážala v tvojich očiach, táto existencia by mala skutočný zmysel. Všetci musíme cestovať naprieč šialenstvom, aby sme pochopili, kým naozaj sme a aké vznešené ideály tvorí bytie. Niekedy strácame niť. Niekedy nám naše husté olejové farby jednoducho dôjdu… Keď obloha pobozkala hviezdy najvrúcnejším bozkom večnosti, akoby sa svet zastavil. Akoby všetko konečne dávalo zmysel. Hviezdy tancovali vo svojich prepychových róbach a nôžky sa im elegantne preplietali pod nánosom zvukov prírody a eufórie. Ich krehké telíčka sa zvíjali vo všetkých farebných spektrách, vo všetkých posadnutostiach a vášňach, vo všetkých záberoch toho, čo bolo dané a čo sa malo stať. Aká tragická osudovosť spôsobila, že každá jedna z nich predstavovala dokonalý pár, dokonalé súznenie, dokonalú myseľ a telo, pre velikána mesiaca, ktorého mužné ruky sa dotýkali každej z nich. Vo všetkých prenádherných chvíľach sa nájde niečo tragické. Čím bol mesiac taký výnimočný? Prečo všetky hviezdy túžili len po jeho bozkoch večnosti? O čo žiarili viac, keď si predstavovali jeho kostnaté ruky ostrieľané životnými pochabosťami a radovánkami ľudí, ktorí na neho s obdivom hľadeli? Možno práve to ho robilo natoľko atraktívnym, natoľko mystickým. Možno práve to, že na neho hľadeli všetci veľkí géniovia ľudského pokolenia s rovnakými túžbami, s rovnakými nádejami a myšlienkami. Rok za rokom sa jeho tvorivé obzory rozširovali a on akoby viac narastal pod ťarchou vedomostí a snov, ktoré ľudia snívajú, keď na neho s nádychom tajomna po nociach hľadia. Práve tieto atribúty z neho robili najväčšieho milovníka z celej mliečnej dráhy, z celej galaxie. To, ako sa jeho filozofické ruky dotýkali zlatistých šiat rozutekaných mladých hviezd, keď im pomáhal rozväzovať jagavé korzety, aby jeho ruky mohli spočinúť na ich mladistvých živých telách. Ich splynutie vždy spôsobilo výbuch. Explóziu citov, supernovu, intergalaktickú paletu milovania. Lenže mesiac nikdy nezostával dlho… tak rýchlo ako pobláznil naivné hviezdne dievča, tak rýchlo sa posunul ku ďalšiemu oceánu, ku ďalšiemu moru a osamelé malé telo nechal pohodené v chladnom vesmíre večnosti. Nemožno mesiac súdiť za nerozvážne činy, umelci sú už raz takí. Keď milujú, tak celým srdcom a práve ich slobode patrí najväčšia časť ich lásky. Preto je večerná obloha tak tragicky honosným pohrebiskom hviezd. Hviezdy skáču za ním, padajú pri myšlienke spoločnej budúcnosti. Padajú, lebo ľúbia. A práve ich pestré odevy tvoria okolo jeho osoby povestný šum noci. Je skoro nemožné hľadieť na oblohu a nesnívať. Van Gogh povedal, že nás smrť odnesie na ďalšiu hviezdu, no bohužiaľ… pre niektorých je už neskoro.

Bizarnosť situácie, v ktorej si ma začali všímať bežné ľudské oči, je vskutku tragikomická. Bolo som jeho súčasťou odjakživa. Vždy som spočívalo na tej pomätenej ryšavej hlave, nasávalo a počúvalo tie čudesné bludy tohto sveta bez jedinej námietky. Bez jediného opovrhnutia. On ma vždy bral ako samozrejmosť. Ako podivnú, pokrútenú a tvrdkastú časť jeho hlavy. Čím som si to zaslúžilo? Trávilo som s ním celý jeho život. Celý! A on sa ma pri prvej príležitosti zbavil. Odrezal ma ako kúsok mäsa. Ako úbohý plátok šunky! Uznávam, jeho idea bola spočiatku veľmi šľachetná a rozprávkovo kúzelná. Ale ako sme dopadli? Obaja ležíme na drevenej podlahe v tej známej izbe s modrastým náterom a posteľou, ktorá sa pri každom pohybe rozplače, akoby sa išla psychicky zrútiť pod ťarchou bolesti. Ja, hodené v kúte na zemi so smútkom na duši z nepriaznivého vyčíňania osudu. On v druhom kúte miestnosti, učupený čo najviac pri zemi, s hlavou pevne zvieranou medzi kolenami a v kaluži krvi vychádzajúcej z mieste, kde som doteraz trávilo celý môj život. Zdalo sa, že krvácanie sa už upokojilo, ale Vincove neustále amoky spôsobili opätovnú reakciu. Chudák. Od vzlykania je schopný ledva dýchať. Celá jeho myseľ, celé jeho prekrásne telo trpí pod ťarchou zloby, ktorú si páchajú ľudia navzájom. Je až príliš éterický. Príliš dobrý pre tento svet. Nemožno mi ho neľúbiť. Nemožno mi s ním nesúcitiť. Aj keby som netrávilo celý doterajší život po jeho boku, zbožňovalo by som ho rovnako. Krutý čas k nemu však nikdy nebol milý. Okolnosti akoby si z neho celý čas len strieľali a život akoby mu pretekal pomedzi prsty ako tá polomŕtva krv, voľne tancujúca na zemi. Vincent, tento svet nebol nikdy stvorený pre niekoho tak prekrásneho ako si ty. Keby som len tak malo možnosť to všetko zmeniť. Keby som nebolo len uchom. Obyčajným orgánom, ktorý už stratil svoj význam a svoju životnú misiu a poslanie. Kiežby som len mohlo k nemu prísť a objať ho. Podať mu pomocnú ruku a povedať mu, ako všetka tá bolesť má cenu, ako na ňom záleží. Keby som len tak malo krídla. Krídla, ktorými by som ho zanieslo do budúcna. Krídla, ktoré by mu dokázali, že práve on so svojou prekrásnou detskou dušou a brilantným vedomím dokáže zmeniť svet.

Už pri ich prvom spoločnom stretnutí v Paríži bolo viac než jasné, že ich osudy sa budú preplietať po zvyšok ich životov. Komplikovanosť a vzájomná potrebnosť ich citov bola ako z iného sveta. Niektorí ľudia vás jednoducho zmenia. Niektorí ľudia vás jednoducho ovplyvnia natoľko, že vaša duša už nikdy nebude samostatne žijúcou entitou. Ich slová, ich postrehy a ich zbožné ideály vašu dušu premenia podľa ich formy, ich obzoru. Isté karmické puto prepája niektorých ľudí spôsobmi, o akých sa nám ani nesníva. Mladí a pochabí ľudia si myslia, že ich životy ovládajú sami, že oni sú si pánmi, ale pre autentickosť citov je potrebné náš život prirovnať ku rastu kvetu. Povedzme k takej slnečnici. Ľudský kvet celý život kvitne, celý život sa otáča za farebnými aspektami ľudského bytia. Ich spriaznené duše sa dotýkajú ich hliny a zanechávajú v nej odtlačky hlbšie ako sa môže na prvý pohľad zdať. Odtlačky, ktoré zostanú vyryté hlboko do tela rastliny po celý život a ktorých sa nedokáže nikdy zbaviť. Odtlačky plné spomienok. Je to tak tragicky smutné. Ako sa niekedy nevieme vymaniť spod nadvlády milovaných. Už pri prvom stretnutí Paula s Vincentom sa ľady večnosti prelomili a Vincentova slnečnica utrpela hlboké a početné ryhy vo svojom zmysle a hlavne v opore. Boli to odtlačky, ktoré zmenili umenie od svojho základu.
Paul bol muž odporný vo svojej podstate a to nehovorím len preto, že kvôli nemu ležíme spolu s Vincom v kŕči beznádeje. Neoplýval prehnane krásnou tvárou a ani nevýslovným talentom. Jeho tvár bola večne zachmúrená a oči až príliš tmavé, aby sa dali považovať za atraktívne či vôbec ľudské. Jeho myseľ, rovnako ako aj celý duch patrili k najtmavším farbám všetkých možných spektier. Možno to bolo práve tou rozdielnosťou, možno tou podivnosťou, alebo len nešťastnou zhodou náhod, že práve Vincentovo srdce, nasiaknuté slnečným svitom a bozkom slnečníc, zahorelo túžbou silnejšou ako všetky zbesilé variácie lásky vtedajšej doby. Oheň a voda. Tak ich prezývali. Nechceli málo – len zmeniť svet.
,,Vaše obrazy sú iné. Prekypujú životom väčšmi ako neústupná vrava na Champs-Élysées. Ako je to možné? V čom spočíva vaše tajomstvo?”
Slová ešte vtedy neznámeho počerného muža Vincenta vyrušili pri rozjímaní. Sám nevedel nad čím rozmýšľa, alebo prečo vôbec existuje.
,,Vložil som moje srdce a moju dušu do mojich prác a pri tomto procese som stratil triezvy úsudok.”
,,Vskutku pôsobivé. Ako sa voláte mladý muž?”
,,Vincent van Gogh.”
,,Teší ma Vincent. Moje meno je Paul Gauguin.”
Kiežby som už vtedy mohlo mať krídla. Keby som len tak mohlo zabrániť hlúpym lichôtkam, ktoré čoskoro zaplavili éter. Hneď mi bolo jasné, čo je vo veci, ale taktiež som chápalo, ako veľmi Vincent tieto slová chváli potrebuje. Slovo dalo slovo a Paul a Vincent si začali dopisovať. Už dlho Vincent nemal toľko radosti zo života, ako keď bol po Paulovom boku. Spoločne brázdili prírodu, navzájom si ukazovali krásy sveta, krásy ľudskej duše a vymetali nevestince jedna radosť. V jedno septembrové popoludnie si obaja ľahli na mŕtve slnečnicové pole. Vietor sa pohrával so zvyškami tráv a klasov a slnko si užívalo jeden z posledných dní svojej práce na plný úväzok. Vo vzduchu už bolo cítiť príchod jesene, ale letné teplo akoby stále nechcelo opustiť pokojné lúky a polia Francúzska. Paul a Vincent ležali v tráve. Bok po boku. Hľadeli na nebojácne nebo a na oblaky tancujúce po nekonečnom parkete. Vpíjali farby života. Slnko svietilo na Vincentovu bledú tvár a ešte väčšmi zvýrazňovalo jeho pehy, rozutekané po tvári ako prvé kvapky letného dažďa.
,,Páči sa ti, však?“ Pokoj prírody preťal Paul dotieravou otázkou.
,,Kto?“
,,No Rachel predsa… ty labužník.“ zasmial sa Paul uštipačne.
,,Na čo narážaš?“
,,Na nič. Na nič… len, že to dievča má osemnásť rokov a na farmárovu dcéru je neobyčajné krásna… a obdarená.“ zasmial sa neúctivo.
,,Ty sa nikdy nezmeníš! Prestaneš niekedy brať ženy ako obyčajné kusy mäsa?“
,,Takže ju miluješ!“
Vincent mlčal. Paul sa uštipačne usmial na znak svojho víťazstva a naďalej ležali v lone večnej prírody. Vincent už však nedokázal byť koncentrovaný. Všetky jeho myšlienky patrili jej. Rachel celý svoj život drela. Celý svoj krátky život nepoznala jedinú krásu sveta, jediný pocit bezpečia. Nevedel, čo k nej cítil. Cítil pokoru a nevinnosť. Vedel, že ona ho chápe. Bola jediným stvorením, jediným šťastným momentom a myšlienkou večer pred spánkom. Na druhej strane tam bol on. Pokrytecký, krutý a drzý. Jeho tvár bola väčšmi nasiaknutá zlobou ako v ten osudový deň v Paríži, keď sa stretli, ale jeho myseľ bola rovnako halucinogénnou ako v ten povestný večer. Nevedel, čo cíti k nemu, nevedel, čo cítil k nej. Obaja boli pre neho niečím výnimočným. Niečím, na čo sa nikdy nezabúda. Dvoma rozdielnymi farbami na Vincentovej palete cítenia. Cítil, že na svete nie je skutočne nič viac umelecké ako milovať ľudí.

Chlad už vystriedal slnečné dni a s teplom odišla aj istý iskra zo vzťahu dvoch mužov, ktorí sa navzájom ovplyvňovali najmä po ľudskej stránke. Blížili sa Vianoce. Domovy voňali láskou a svet akoby konečne zabudol na prchavosť a nepohodlnosť času. Hodiny tykali naopak. Paul sa s milým Vincentom nevidel dlhé mesiace. To Vincenta uistilo len v tom, že city, ktoré cítil, boli viac ako len priateľské. Nestačili mu len hlúpe listy. Nestačil mu len jeho rukopis. Chcel vpíjať každý jeden drobný detail jeho tváre. Túžil držať jeho ruku a hľadieť na jeho zachmúrený pohľad pri maľovaní. Ťažko mu bolo na duši bez Paulovej prítomnosti. Bol nesmierne vďačný Theovi, že práve on umožnil, aby Gauguin mohol prísť. Jeho verný brat Theo. Čo by si bol úbohý Vincent bez neho počal? Bol to jediné, čo mu z rodiny zostalo. Jediný živý článok rodiny, ktorý nezapudil posledný cit ku starému neborákovi. Theo zaplatil Paulovi cestu, sám sa totiž neunúval minúť ani cent. Vincent chcel, aby bolo všetko perfektné. Túžil po dokonalosti. Túžil po Paulovi. Jeho dlho očakávaný príchod však nebol taký, ako dúfal. Akoby posledný slnečný septembrový lúč odniesol viac, ako len leto. Každá jedna veta, ktorá vyšla z Vincentových úst, akoby pohoršovala Paula a každý jeden kyslý komentár na Vincentovu osobu alebo tvorbu spôsoboval, že sa kráľ nočnej oblohy viac a viac uzatváral do svojej modrastej škrupiny pre ohavným svetom. Nič nevychádzalo podľa plánov. Nič. Od začiatku bolo jasné, že Paul nestojí o prítomnosť jeho tajného milovníka. Každý jeden výrok si navzájom negovali a každá myšlienka akoby unikala cez čiernu dieru do inej galaxie.
,,Tvoje myšlienky sú scestné, Vincent. Hovoríš o revolúcii, hovoríš o zmene, myslíš vo veršoch ale nepíšeš básne. Si vskutku mizerná ľudská bytosť. Spájaš krásne so smutným a nazývaš to novým pohľadom. Si len jeden chorý muž.“
,,Nazývaš moje umenie šialenstvom? Hádam si nemyslíš ako oni, že som šialený. Ako môžeš byť tak krutý. Ponúkol som ti všetko. Dal som ti seba. Celé moje umenie, každý kus mojej mŕtvej duše a ty ma nazývaš bláznom?“
,,Presne tak. Si blázon. Blázon a nič iné. Bolo vôbec hlúpe sem jazdiť. Bola vôbec chyba ťa niekedy oslovovať.“
,,To nemyslíš vážne. To nemôžeš myslieť vážne.“ povedal Vincent s kŕčovitou bolesťou v jeho hlase. Celý jeho duch akoby razom začal miznúť pred očami. Akoby sa celá pointa, celá podstata jeho života rútila do záhuby.
,,Myslím. Ba čo viac, ja to viem.“
,,A ja som si myslel, že ťa milujem, a že ty miluješ mňa. Že naša revolúcia je o nás a o farbách, ktoré driemu v našich vnútrach, ale teraz vidím, že to bol fatálny omyl.“
,,Miloval? Že si ma miloval? A čo si si myslel? Že ťa milujem? Tak ty okrem toho, že si blázon, ešte si aj hlupák. Milovať? Teba?“ a smial sa najodpornejším smiechom storočia.
,,Nehovor tak. Prosím, nehovor tak..“ beznádejne bedákal Vincent.
,,Prečo by som nemal, keď je to pravda? Si obyčajný chudák.“
,,Mlč!“
,,Nebudem počúvať niekoho takého ako si ty…“
Vincent sa vystrel ako lata. Rýchlejšie ako čas, rýchlejšie ako svetlo, rýchlejšie ako keď sa človek zamiluje sa postavil a vzal do ruky britvu na holenie. Rovnako rýchlo sa vrátil k Paulovi a priložil mu britvu ku krku až zacítil pulz jeho priateľa.
,,Zopakuj to! Povedz, že som šialený!“
Gaugin len bezmocne zdvihol ruky do vzduchu a hľadel priamo do Vincentových belasých očí. Vincent sčasti omámený pohľadom jeho milého, sčasti svojou vlastnou rýchlosťou zostal paralyzovane stáť, uvedomujúc si fatálnu chybu, ktorej sa dopustil. Pustil britvu na zem a vzpriamene stál, hľadiac naprieč Paulom, naprieč stenou, naprieč jeho domom a hustým lesom ukrývajúcim jeho žltý dom. Hľadel do prázdna, ale zároveň videl rozbúrený oceán, ktorý natoľko miloval. Cítil vôňu soli a videl ako agresívne voda naráža do skál. Dokonca aj tú stihol mesiac svojou príťažlivosťou rozprúdiť a roztancovať pod spŕškou jeho lichôtok. ,,Ty si načisto blázon! Musel si sa úplne pomiatnúť. Si netvor!“ posledné slová Paul kričal. Vychádzali z hĺbky jeho duše, z hĺbky jeho srdca. A skôr ako sa Vincent nazdal, jeho spoločník už rýchlym krokom opúšťal bránu žltého domu, ktorý nechal vybudovať pre nich dvoch.

Bezducho stál a hľadel na svoj odraz v zrkadle. Jeho oči mŕtvolne žiarili a posledné piliere jeho triezveho úsudku sa zrútili tak rýchlo, ako sa ocitla ostrá britva v jeho rukách znova. Na prahu svojho vlastného šialenstva a zmätenosti kým je a čo je naozaj dôležité, priložil na mňa tú ohyzdnú britvu. Stačila jedna silná, sebavedomá rana. Jeden pohyb. Jeden dotyk a ja som stratilo všetko, pre čo som bolo stvorené. Stratilo som jeho. Nebolo jasné, kto z nás bol vo väčšej bolesti. Kto trpel väčšmi. Vincova bolesť nebola len fyzická. Áno, krv sa mu valila prúdom z miesta, kde som predtým spočívalo, ale jeho duša mu krvácala oveľa väčšmi. Bola rozštiepená na milión kúsočkov, na milión realít a podôb. Stratila oporný pilier. Radosť zo života. Niečo, čo robilo tento odporný život znesiteľným. A práve vtedy, na pokraji krachu, si Vincent spomenul na jedinú živú bytosť, jediné krásne stvorenie, ktoré nikdy nepohrdlo jeho ohavnou tvárou, Rachel. Vzal ma do vreckovky a nebezpečne rýchlo sa rozbehol naprieč polom, vstriec nádeji a ženskému objatiu plného pochopenia. Bola skoro polnoc, keď na farmárových dverách zaznelo klopanie. Dvere otvorila rozospatá Rachel, ktorej spanilosť sa leskla v mesačnom svetle a jej krása akoby nabrala nových rozmerov.
,,Vincent? Čo tu robíte? Neviete, koľko je hodín? Prečo ste, preboha, pokrytý krvou?“
,,Niečo pre vás mám. Uschovajte tento špeciálny dar.“

Úbohý Vincent. Nebol pochopený od jedinej osoby, pri ktorej veril, že skutočná láka existuje. Reakciu nešťastnej Rachel si bohužiaľ predstaviť viete. Tŕnistá cesta domov bola tou najdlhšou v jeho živote. Aká ohavná spleť udalostí ho natoľko zničila, natoľko pošpinila túto čistú dušu. Keď sme prišli domov, všetky sviečky už dávno dohoreli. Hodil ma do rohu miestnosti a on sa so všetkou svojou trpkosťou a ničotou zvalil do druhého. Trpel vtedy a trpí aj teraz. Bolí ma počuť, ako sa jeho duša láme na drobné čiastky. Ako praská pod váhou reality a nešťastných vlakových príchodov a odchodov. Kiežby som malo krídla, ktorými by som ho mohlo odniesť ku hviezdam. Tento smútok bude večný…

Ani neviem, ako dlho sme strávili utápajúci sa v príšerných myšlienkach trýznenia a ničenia snov. Netušilo som, čo bude so mnou, ale viac ma desila budúcnosť Vincenta van Goga, muža, ktorý obetoval pre svoju lásku vlastné ucho. Bolo som vôbec niekedy uchom, alebo len echom ničotného umierania? Stratil ma na polceste k porozumeniu a pod rúškom hviezdnej noci. Svoje telo, svoju myseľ zapredal umeniu, ktoré je večné a vždy bude! Znenazdania sa rozleteli dvere a objavil sa v nich zdrvený Theo. Správa o podivuhodnom dare sa evidentne rozšírila rýchlejšie, ako sme si obaja mysleli. ,,Preboha, Vincent…môj drahý Vincent.“ Jeho hlas znel vľúdne. Bol to ten najvľúdnejší hlas, aký Vincent vo svojom živote kedy počul. Hlas života. ,,Čo si to preboha spravil? Poď, vstávaj… zaviažeme to.“ Ako mu obväzoval ranu, snažil sa pochopiť príčiny a dôvody. Prečo sa ľudia milujú? Ležalo by som polomŕtve pri dverách, keby nebolo lásky a nenávisti? Všetci sme boli v hlbokom zúfalstve. Zúfalstve, v ktorom bol však stále pokoj a hudba, ktorá hrala z Vincentovho svetla. Hoci v izbe nebolo žiadne svetlo, Vincentove oči osvetľovali miestnosť až príliš dobre. Bola jagavá. Iskričky smútku balansovali v mizérii blaha a nepríčetnosti triezveho úsudku. Všetky bizarnosti zrazu dávali význam. Všetko nepochopené sa dá pochopiť pri správnom uhle pohľadu. Keby som len malo krídla a mohlo ho vzniesť ku hviezdam… Theo ho uložil do postele a sľúbil mu, že s ním bude do rána. Sľúbil mu, že s ním zostane navždy. Sľúbil, že všetko raz bude lepšie, aj keď sme všetci traja vedeli, že nie…