Šepot vločiek

Chmúrna obloha bola zvráskavená ako tvár stareny. Krajina bola mĺkva, akoby sneh a ľad polapali všetky zvuky a zatvorili život za svojimi múrmi.
Sedel na slamenej sedlovej streche a opieral sa o začmudený komín v nádeji, že sa aspoň trochu zohreje. Otrhaná košeľa už bola beztak špinavá, no potok bol príliš studený na to, aby sa v ňom niečo dalo oprať a potom to aj uschlo. Pokrútil skrehnutými prstami. Vydýchol obláčik pary a neochotne sa odsunul od komína. Z tohto miesta nemal dostatočný výhľad na ulicu. Prikrčil sa k slame a pomaly sa preplazil k prelomu strechy. Opatrne vystrčil nadeň hlavu a jastril po ľuďoch dolu. Tu ešte nekradol. Nemali by ho tu spoznať. Musí otcovi priniesť liek.
Už sa chcel spustiť dolu, keď na komíne pristál vrabec. Vtáčik na neho uprel očká ako kamienky a zahopkal po okraji. Natočil malú hlavičku, akoby sa ho spytoval. Chlapec sa zarazil. Vrabec začvirikal, zatrepal krídlami a malé stvorenie sa vznieslo k zachmúrenej oblohe. Hľadel za operencom so skleným pohľadom. Vrabce nič nepúta. Pousmial sa a s povzdychom skĺzol zo strechy. Oprášil sa a prstami si sčesal zlepené vlasy do čela. Zaťal zuby a vyšiel spoza rohu. Po ulici sa motali ľudia. Pri stene jedného z domov sa chúlil starý žobrák. V hrnčeku mal len sneh. Chlapec okolo prešiel s pohľadom zapichnutým špinavého snehu. Sám sa triasol od zimy, bosé nohy do červena štípal mráz. Spopod mihalníc bystril po rukách a opaskoch, či vreckách kabátov. Pri pouličnom stánku postávalo pár ľudí. Do nosa mu udrela vábivá vôňa teplého jedla. Rád by aspoň vôňou oklamal prázdny žalúdok, no spamätal sa prv, než by niečo také vyviedol. Predavač by ho z tadiaľ určite vyhodil a kopanec by bolo to najviac, čo by sa mu ušlo. Nie, stánok nie je dobrý nápad. Je tam priveľa mužov.
Nechcel tam len tak postávať, pretože bol priveľmi na očiach. Vkĺzol do uzučkej uličky medzi dvoma domami a číhal na svoj cieľ. Onedlho sa zo skupinky pri stánku oddelil chlapík v kožušinovom kabáte s mešcom za pásom. Chlapec si pomädlil ruky a vybehol z uličky. Nadbehol si okolo chlapa a rozpleštil sa na zemi ani nie sedem krokov pred ním. Chlap prekvapene zastavil.
Chlapec sa nemotorne postavil a zahanbene sa začal oprašovať.
,,Si v poriadku, chlapče?“ pristúpil k nemu chlap.
,,Áno, prepáčte,“ zachripel chlapec ticho. Odrazu sa mu znova šmyklo na zľadovatenom chodníku a vyľakane sa chytil pánovho kabáta. Najväčší risk. No však hneď, ako si chlapec uvedomil, čo robí, strhol sa a pustil kabát. Cúvol do úctivej vzdialenosti a zapichol pohľad k svojim palcom na nohách. ,,Odpustite prosím,“ zamrmlal. ,,Už sa to viac nestane!“
Chlap si iba odfrkol, s odporom si oprášil kabát a obišiel zahanbeného otrhanca. Nuž a ten otrhanec sa zohol, aby zo snehu vytiahol mešec. Rýchlo si ho zastrčil za košeľu. Opatrne sa poprepletal pomedzi ľudí a zamieril k lekárni. Dnu ho ovanul teplý vzduch presýtený vôňou bylín. Za pultom nebol nikto.
Nervózne si prehrabol vlasy, ktoré začali pomaly vlhnúť od snehu, čo sa mu na nich roztápal.
Pokrútil prstami na nohách a prešiel k pultu. Postavil sa na špičky. Odkašľal si a slabým hláskom zavolal: ,,Dobrý deň!“ Nikto sa však neozýval. Skúsil znova: ,,Dobrý…“
Z dverí pri policiach sa vyrútil bradatý predavač. ,,Prosím?“ Rozhliadol sa, ale nikoho nevidel.
,,Prepáčte, prosím,“ ozval sa chlapec. Keď na neho predavač zamračene pozrel, vyšponoval sa, aby bol trocha vyšší a chytil sa okraja pultu. ,,Mohli by ste mi prosím dať niečo pre otca?“
Predavač zamyslene prižmúril oči. ,,Zase ty?“ zahundral. ,,Už som ti dal všetko možné. Keď nič nezaberá, nechaj to tak. Iba sa kvôli tomu namočíš do problémov.“
Chlapec zaúpel. ,,Určite máte niečo, čo mu pomôže, prosím! Skúste to posledný raz!“
Predavač tľoskol jazykom. ,,Nie je dobré striedať lieky. Možnože ti aj dávam správny liek, ale pokiaľ nebude tvoj otec mať dostatok živín, bude stále slabý.“
Chlapec zronene pozrel dole. ,,Dajte mi teda niečo, čo mu pomôže od bolesti,“ zamumlal.
Bylinkár si vzdychol a zobral z police zväzok bylín. ,,Koľko toho chceš?“
Chlapec sa objal rukami a neisto prešľapoval. ,,Neviem koľko treba,“ povedal ticho.
Muž mu teda vymeral množstvo sušených bylín, vložil ich do vrecúška a zobral si od dieťaťa peniaze. Sledoval, ako si otrhanec berie svoj nákup, zastrkáva si mešec pod košeľu a odchádza.
Takýchto prípadov stretával mnoho, no nie takých vytrvalých ako je tento. Predpokladal, že ako ostatné deti zomrie od zimy na ulici. Vzdychol si a vrátil sa k mletiu sušeného šafranu. Za bosým chlapcom sa zavreli ťažké dvere.
Zastrčil sa medzi dva sudy na dažďovú vodu a striasol sa od zimy. Roztvoril mešec a počítal peniaze. Veľa toho v ňom nezostalo. Zaťal zuby aby mu nedrkotali. Rozhliadol sa okolo. Za zvyšné peniaze kúpi niečo na jedenie. Mohol by za získané peniaze kupovať jedlo a lacnejšie lieky proti bolesti. Otec by možno trocha zosilnel a lieky by potom zaberali. Usmial sa a vstal. Chvíľku poskakoval na mieste, aby sa trocha zahrial. Rozhliadol sa dookola, bystriac po stánku s jedlom.
Onedlho s úsmevom mašíroval cez stiesnené uličky s teplým chlebíkom pritisnutým k telu. Nevrlý pekár na neho vrhal temné pohľady no okrem hundrania popod nos nepovedal chlapcovi nič. Moril ho hlad, no snažil sa naň nemyslieť. Ale predsa len, keď na ceste z mestečka zastavil na kraji cesty, aby sa uhol veľkému vozu, neubránil sa a odštipol si z končeka. Nakoniec zhltol celý konček.
Potom sa cítil strašne previnilo. No než sa pohol z miesta, zrazu ho zdrapila čiasi ruka.
Prekvapene vykríkol a snažil sa vyslobodiť. Muž ho zdrapil za golier a silno ním zatriasol. Spod košele vypadol mešec a vrecúško s bylinkami.
,,Vidíš vtáčik, vraveli sme ti, že na to svoje lúpenie doplatíš,“ vyhlásil strážnik a zodvihol zo zeme mešec s bylinami.
Chlapec sa zúfalo načahoval za vecami. Druhému strážnikovi sa mu ho uľútostilo. Kľakol si k malému a prihovoril sa mu: ,,Vari nevieš, ako sa trestajú zlodeji, chlapče?“ Chlapec sa prestal mykať a v očiach sa mu zračil strach. ,,Zákon káže, aby sa zlodejom odťala ruka – čo kradla – po zápästie. Rozumieš?“
,,Vidíš, fagan? Neradno sa stavať zákonom,“ zahrmel strážnik a zatriasol ním. ,,Vezmeme si veci, ktoré si ukradol a ty choď kadeľahšie!“
Strážnikov spoločník smutne potriasol hlavou. ,,Nechaj mu tie veci, Ren, ten chlapec má chorého otca.“
Ren niečo zašomral a pustil svojho malého zajatca. ,,Tak si choď.“
Chlapec chňapol po vrátených predmetoch a rozbehol sa preč. Po tvári mu stekali slzy. Tak veľmi sa bál. Veci si pritláčal k chudej hrudi, kde mu splašene bilo srdce.
Na krajinu padla tma. Domov sa dovliekol až vtedy, keď sa na oblohe objavila bledá tvár luny.
Prekročil prah chatrného domca a striasol zo seba sneh, ktorý znova láskal krajinu. Uzimený sa sklamane zahľadel na studený kozub. Čupol si k tmavým uhlíkom. Začal do nich fúkať, snažiac sa vydolovať hoci aj tú najmenšiu iskričku. Žiadna sa však neobjavila. S povzdychom zmietol špinu z podlahy a opatrne tam položil spľasnutý mešec, vrecúško a na vrch stvrdnutý chlieb. Zaťal zuby.
Ešte raz vybehol von. Rýchlo pozhľadúval trocha konárikov, vrátil sa dnu a poukladal ich do kozuba, aj keď vedel, že mokré drevo nezapáli. Nechal ho tam, aby sa vysušilo.
Potichu sa prikradol k jedinej posteli s podstielkou zo starej slamy. Pod roztrhanou prikrývkou spal otec. Z tváre sa mu stratili vrásky a zdalo sa, že ho netrápia bolesti. Chlapec si povzdychol.
Nemohol sa ubrániť slabému úsmevu. Bol rád, že sa otec má lepšie. Vzal svoj lup z podlahy a schoval ho pod posteľ. Zajtra dá otcovi najesť. Možno sa to polepší. Otec vyzdravie, nájde si prácu a on mu bude pomáhať.
Vliezol pod prikrývku a schúlil sa k otcovi. Dlho potom, čo mu od únavy klesli viečka, mu neschádzal úsmev z tváre. Netrápila ho zima. Vidina šťastia na to postačila.
Ležal medzi kvetmi. Vánok im láskal farbisté hlávky. Motýle krúžili ponad kvety v zvláštnom tanci.
Mraky plávali po oblohe farby očí novorodenca. Chlapec otvoril oči. Kvietky sa nad ním skláňali, akoby mu chceli niečo pošepkať. Pozorne načúval, no nerozumel ich tichým hláskom. Prechádzal sa pomedzi ne a zvedavo sa obzeral dookola. Nekončiaca pláň čipkovaných záster lúk sa ťahala niekde až za horizont.
Bolo tam tak krásne. Ticho ho zabalilo to hodvábnej prikrývky. Pustil sa do behu. Cítil sa voľný. Nemal starosti, ani čo by sa do jednej makovej hlavičky vošlo. Mal pocit akoby ho sám vietor uchytil a vyložil si ho na plecia. Zdalo sa mu, že mu vetrík požičal svoje krídla utkané zo stoviek hlasov a šumov. Čipky vôní a vtáčích spevov ho zabalili do nového pocitu šťastia. Kiežby to tak mohol ukázať otcovi.
Zosmutnel. Hoci videl doširoka doďaleka nezazrel ho. Smútok ho však dlho netrápil. Začul otcov hlas spoza kopca. Bol taký, ako si ho pamätal. Nebol naplnený únavou. Takýto veselý si ho pamätal, keď otcovi ako malý chlapec sedával na kolene a jeho smiech pripomínal zlaté hrkálky. Rozbehol sa za ním. Nadobudol pocit beztiaže, perly lúk sa pod jeho nohami mihali, keď sa vzďaľoval míľovými krokmi. Motýle ho sprevádzali, roztopašne mu sadali na košeľu i líca. Pár sa mu ich usadilo do vlasov. Iste chceli, aby ich povozil. Veselo s nimi poskakoval až kým nezmizol za kopcom.
Všetko to bol krásny sen, z ktorého sa už chlapec ani jeho otec nezobudil. Ľahké motýlie krídla už neboli ničím iným, iba studenými vločkami spievajúcimi mrazivú uspávanku hlasom zimy, o nič hlasnejším, než šepot tajných prianí. Dierou v starej slamenej streche i škárami v okenici vtancovali dnu a spočinuli na tvári malého chlapca.
Zima prešla rovnakými dverami ešte mnohokrát. S každým novým snehom sa zdalo, akoby sa niečo stratilo v jeho bielych perinách. Tak ako sa stratil chlapec pod krásnymi vločkami snehu, stratila sa aj jeho bolesť a utrpenie.